Selena: Lovkyňa upírov

1.kapitola Lovkyňa

O 3 ROKY NESKÔR

Dearský les bol tichý a pôsobil prázdne. Posledné minúty mojej hliadky boli rovnako tiché a osamelé ako aj niekoľko hodín predtým. Hliadkovanie mi pripadalo občas únavnejšie ako priami boj na život a na smrť. Jediné z čoho teraz pozostávala moja aktivita, bolo obzeranie sa okolo seba, napínanie uší a snaha o to, aby som sa neschúlila pri najbližšom strome a neodišla do tak lákavej krajiny snov. Nevedela som si predstaviť nič únavnejšie ako tieto tri veci dokopy. Avšak, najhoršie boli hliadky ako táto. Nikde som nevidela, ani necítila prítomnosť zvierat či iných bytostí, ktoré by ma mohli aspoň trochu rozptýliť. Bolo tu až desivé ticho.

,,Sel!" zakričal na mňa Leo. 

Obzrela som sa a zistila, že stojí pár krokov za mnou. Prekliala som vlastnú nepozornosť. Natoľko som sa zažrala do vlastnej seba ľútosti, až som úplne prestala vnímať okolitý svet.

,,Niečo nové?" opýtal sa. 

Povzdychla som si a pokrútila hlavou: ,,Nič. Žiadni upíri, za ktorými by sme sa mohli s radosťou rozbehnúť. Dokonca ani nijaké zvieratá. Vlastne vôbec nič. Čo by som tak dala za spev jedinej maličkej sýkorky.

,,Zajtra ráno vyrážame do Egarionu, mala by si si ľahnúť. Preberám hliadku."

Poďakovala som sa všetkým božstvám za to ,že mi dožičili takého perfektného brata a vybrala som sa do tábora. Pri ohni sedeli Liam a Ramer. Liam mal devätnásť, bol vysoký a vďaka každodennému cvičeniu s mečom nadobudol aj nejaké tie svaly. Na hlave mu žiarila koruna z plavých vlasov. Ramer bol takmer opakom Liama. Mal sedemnásť, bol z nás najmladší a tiež najnižší. Mal tmavohnedé vlasy a takmer čierne oči. Liam si z neho občasne uťahoval ,že vyzerá ako malý nazlostený démonský škriatok. Ramer bol mozgom našej skupiny. 

Sedeli pri ohni a smiali sa na akejsi historke. Keď si ma všimli, okamžite stíchli a svoju pozornosť presmerovali na mňa. Niekto by si to mohol pomýliť s rešpektom, avšak ja som sa nenechala oklamať. 

Ako prvý prehovoril Liam: ,,Tak čo Tmavovláska? Čo tvoje zelené očičká zahliadli?"

Uškrnula som sa. 

,, Veľmi vtipné, ale musím ťa sklamať, moje očičká nič nezahliadli a ušká nič nepočuli."

Liam sa chystal niečo povedať ale predbehol ho Ramer: ,,Ako to myslíš ,že nič?" v jeho očiach som zahliadla zvláštnu iskru. Okamžite som zvážnela.

,,Nič. Ani len vtáčika."

,,To je zvláštne," odvetil a znepokojene zovrel rukoväť svojho meča.Na znak súhlasu som prikývla ale pretože v tomto stave by som nedokázala odolať ani útoku malej mušky som sa rozhodla, že túto situáciu prenechám niekomu inému s väčším množstvom testosterónu.

,,Leo prevzal hliadku, ja si idem aspoň trochu pospať."

Zložila som si z chrbta luk ale meč som si nechala pripásaný pri boku. Chystala som si ľahnúť, keď som začula Ramerov šepot: ,,Sel," obzrela som sa. 

,,Všetko najlepšie," povedali zborovo. Láskavo som sa na nich usmiala. Moje narodeniny si pamätali lepšie ako ja. Bolo zvláštne pomyslieť si ,že mám už niekoľko hodín osemnásť.

,,Ďakujem," šepla som. 

Ľahla som si na ovčiu kožušinu a tesne predtým ako som sa ponorila do láskavej temnoty som začula Liamove tiché šomranie: ,,Čakal som aspoň pusu na líce." 

Ramer sa vedľa neho zadúšal od smiechu.

Vedela som si predstaviť aspoň tisíc lepších spôsobov ako prebudiť človeka, ako to ,že mu zavyjete priamo do ucha. Teda to som si aspoň myslela. V skutočnosti sa zavýjanie ozývalo z o niečo väčšej diaľky. Otvorila som oči a prvé čo som uvidela bol bežiaci Leo a za ním celá svorka vlkov. Okamžite som sa vyšvihla na nohy a vzala luk. 

,, Liam, Ramer vstávajte, máme... celú svorku problémov," zakričala som. Chlapci sa okamžite prebudili a chopili sa svojich zbraní. Leo ku mne pribehol a obzrel si moju tvár, aby zhodnotil situáciu. 

,,Normálny vlci?" opýtal sa šeptom. Zamietavo som zavrtela hlavou. Vlci boli presiaknutí pachom, ktorý už tri roky sprevádzal aj moju osobu. 

,,Vlkolaci," zasyčala som. Leo sa na mňa s obavami pozrel. Z tulca som vybrala šíp a jemne natiahla tetivu. Leov znepokojený pohľad som si nevšímala. Liam s Ramerom sa k nám pridali. Liam bol asi príliš prekvapený na to aby niečo poznamenal. Ramer upieral oči k vlkom a pravdepodobne zhodnocoval naše šance. Pri pohľade na tie stvorenie som sa mala chuť vypariť. Bolo ich najmenej tucet. Boli o niečo väčší a svalnatejší ako bežný vlci a ich oči prezrádzali ľudskú podstatu ukrytú v chlpatých telách. Na čele svorky sa ako snehová búrka rútil veľký biely samec. Nikdy ma neprestalo uchvacovať krása týchto smrtonosných monštier. 

Svorka začala spomaľovať. Pripravená na útok som natiahla tetivu ešte viac. Zastali len pár metrov pred nami. Biely vlk urobil ešte niekoľko krokov až sa ocitol priamo oproti mne. Vlhkým ňufákom sa takmer dotýkal hrotu šípu. Vyceril zuby a z jeho hrude sa vydralo zavrčanie, ktoré postupne naberalo na sile.

Kto ste?

V hlave sa mi ozval hrubý mužský hlas. Mykla som sa a prekvapene zažmurkala. Pozrela som sa na ostatných ale z ich tvárí som vyčítala, že sa to všetko deje len v mojej hlave.

Nehraj sa na hlúpu, mláďa a odpovedz na moju otázku!

Tentokrát mal v sebe hlas nádych vyhrážky. Pozrela som sa na bieleho vlka. Upieral na mňa svoje žiarivo modré oči. V tom momente ma zasiahlo poznanie. Ten hlas patril jemu!

Sme lovci.

Pomyslela som si v duchu dúfajúc ,že ma vlk začuje. Zarazila som sa, keď som si všimla, ako biely vlk stuhol a vyceril zuby. Rýchlo som sa pokúsila napraviť svoju chybu.

Lovíme upírov.

Vlk sa viditeľne uvoľnil.

Si na našom území bez pozvania, mláďa. Ako je to možné?

Stále som sa cítila nesvoja, keď sa mi hlas Alfa samca rozliehal v hlave. Priečilo sa mi, ako ma stále nazýval mláďaťom. Z jeho pohľadu som určite tak vyzerala.

My...len prechádzame, práve sme sa chystali odísť.

Alfa samec chvíľu mlčal a nakoniec sa opýtal: Nezdá sa mi, že by si svojim spoločníkom povedala pravdu o svojom druhu.

Krv mi zamrzla v žilách. Tá veta ma tak prekvapila, až som nebola schopná odpovedať ani nahlas ani v myšlienkach. Napokon som len pokrútila hlavou. V očiach Alfy moja reakcia vyvolala zvláštnu iskru. Takmer akoby sa tešil.

Máš možnosť pridať sa k našej svorke. Poriadne to zváž.

Zahryzla som si do pery, aby som zakryla znechutený úškrn. S pokojom som odpovedala: To nieje život, aký by som si želala.

Biely vlk prižmúril oči a ja som si pomyslela či som nemala radšej zvoliť iné slová. 

Prestaň trápiť samu seba. 

Hlas v mojej hlave bol tichý, lútostivý. Zachvela som sa.

A teraz, okamžite odíďte, ak na súmraku zacítim tvoj pach v Dearonovom lese, sám roztrhám teba a tvojich spoločníkov.

Skôr ako som stihla čokoľvek namietať, vlk sa otočil a rozbehol sa do tieňov stromov. Jeho svorka ho nasledovala.