Selena: Lovkyňa upírov

3.Kapitola Egariom

K hradbám mesta sme sa dostali prekvapujúco rýchlo. Z Dearonovho lesa sme vystúpili niekoľko hodín po poludní a skôr ako stihlo slnko zapadnúť za obzor sme už kráčali po širokej prašnej ceste, plnej obchodníkov, ktorý tlačili svoje vozy. Cesta sa končila pri Východnej bráne Egariomu. Stiahla som si kapucňu do tváre. Už párkrát sa nám stalo, že mňa alebo mojich spoločníkov niekto spoznal a pritiahol na nás neželanú pozornosť. Všetci štyria sme stúpali k Východnej bráne. Pri vchode stáli štyria strážcovia a každého si podozrievavo prezerali. Vyzeralo to tak, že berú svoju prácu skutočne vážne čo bolo pri mužoch zákona veľkou vzácnosťou. 

Jeden zo strážnikov preskočil pohľadom z postaršieho holohlavého obchodníka na mňa a zamračil sa až tak ,že sa mu obočie takmer spojilo. V tej chvíli ma napadlo, že tá kapucňa nebola až tak dobrý nápad. Strážnik na mňa ukázal prstom a čosi zakričal na kolegu, ktorý bol bližšie ku mne. Na okamih som zmeravela a Leo, ktorý si všimol to isté mi zovrel rameno. Druhý strážnik ku mne pristúpil a strhol mi kapucňu z hlavy. Snažila som sa pôsobiť čo najprirodzenejšie. Strážca prižmúril oči pri pohľade na oblečenie, ktoré by si neobliekla nijaká slušná žena. Nechcem naznačiť, že som vyzerala až nadmieru vyzývavo, to ani zďaleka. Moje oblečenie však bolo skôr mužské ako ženské. Strážnik sa obzrel kolegu, ktorý ma prikázal zastaviť. Ten pokrčil plecami: Obliekanie nieje zločin. Strážnik zaťal zuby a pokynul mi, aby som pokračovala ďalej.

Chlapcov nikto nezastavoval a tak sme sa bez zbytočného zdržovania dostali do mesta. Akonáhle som vstúpila do mesta, ohromila ma jeho veľkosť. Všade okolo sa rozkladali kamenné domy a takmer pred každých stál malý stánok s rozličným tovarom. Nevedela som si ani predstaviť ako asi v Egariome vyzerá námestie. Prekvapene som zastala, opitá krásnymi vôňami, ktoré sa vznášali vôkol mňa.

Chlapci prikročili ku mne a vytrhli ma z tranzu.

,,Tak čo? Ktorým smerom sa vydáme prv?" usmiala som sa. 

Vďaka všetkej tej nádhere som úplne zabudla na upírskeho majstra. 

,, Do hostinca, tam sa toho dozvieme najviac," Z Leovho hlasu som cítila vážnosť. Skôr ako som sa na neho pozrela vedela som, že sa mračí. On jediný z nás sa nenechal odpútať od nášho poslania. Museli sme sa mať na pozore a toto mesto bolo plné nebezpečného rozptýlenia. 

,, Tak teda do hostinca," rozhodla som a v kútiku duše som zatúžila po kvalitnom vychladenom pive. Vyrazili sme tou najširšou ulicou a predpokladali sme, že práve tam najrýchlejšie natrafíme na hostinec alebo krčmu. Na každom kroku boli obchodníci s rôznym tovarom. Môj pohľad padol na prekrásne dýky. Zastala som a pristúpila k stolčeku. Boli tam nádherné dýky s rukoväťami vykladanými drahými kameňmi a v čepeli boli vyryté zvláštne slová v jazyku Starých ľudí.

,, Sú to starožitnosti moja drahá, hovorí sa o nich, že boli zakliate čarodejníkmi v chráme štyroch veží na vrchole Anuru. Dokážu prerezať čokoľvek. Nič čo by si si mohla dovoliť," obchodník sa na ňu pohŕdavo usmieval. Bol oblečený v drahom hodvábe a gombíky na jeho košeli sa zlato leskli. Zdalo sa, že už predal nejednu dýku. V očiach sa mu črtal výsmech. 

,, Dokážu zabiť upíra?" opýtala som sa ignorujúc jeho poznámku.

,,Upíra!" odfrkol si, ,,To je pre ne maličkosť,"

Usmiala som sa a siahla po jednej z dýk. Muž však čosi vyprskol a odstrčil moju ruku.

,, Nedotýkaj sa tými špinavými rukami môjho tovaru, dievčisko!"

Nikdy predtým mi nenapadlo, že by som mohla pôsobiť chudobne či dokonca špinavo. Avšak za nechtami som skutočne mala slušný nános špiny a môj čierny plášť bol zamazaný od blata. To však so sebou asi prináša život tuláka a lovca. S úsmevom som sa otočila a môj plášť zavial vo vetre. Čepeľ Svetlozoru, dlhého obojručného meča s obojstranným ostrým, na okamih zažiarila na slnku a potom sa opäť ukryla za čiernu látku. Vedela som, že taký znalec zbraní, akým bol tento obchodník okamžite spozná môj meč. Okamžite, ako si muž uvedomil svoju chybu začal za mnou čosi ospravedlňujúco kričať. Ja som mu však už nevenovala ani jediný pohľad. Nateraz som sa rozhodla pár dýk oželieť.

***

Chvíľu mi trvalo, kým som chlapcov pomedzi všetkých tých ľudí opäť našla. Stáli pred starou, trochu ošúchanou budovou, s ktorej opadávala biela omietka. Očividne nejaký miestny pajzel. 

,, Stará dobrá taktika?" opýtal sa Liam a my všetci sme prikývli. 

Dvere sa otvorili a okamžite ako som prekročila prah hostinca, začalo sa mi cnieť za mestom. Zo silného zápachu alkoholu ma zaštípali oči. Takto kvalitné pivo rozhodne nevoňalo. Smrad potu a cigaretového dymu ma ovalil ako kladivo. Hostinec nebol veľký a dlho som sa zamýšľala nad tým či vyzerá horšie z vonka alebo z vnútra. Skôr ako si ktokoľvek niečo všimol podarilo sa mi prekonať náhlu nevoľnosť. Prehliadla som si celý hostinec a do očí mi udrela veľká skupina opitých mužov sediacich pri pulte, ktorý ma sledovali lačným pohľadom. Odignorovala som ich a očami som prevetrala stoly. S povzneseným úsmevom som si uvedomila, že som objavila svoju obeť. Pri stole v úplnom rohu miestnosti, sedela mladá rusovlasá žena a narozdiel od všetkých ľudí v miestnosti neupierala zrak na nás ale veľmi zaujato pozorovala drevené žilky jej stola. Sedela úplne sama a nikto s prítomných hulvátov sa k nej ani nepriblížil.

Hodila som rýchli pohľad na chlapcov, predstierajúc nazáujem som preplávala miestnosťou a zviezla som sa na stoličku oproti nej. Rovnako ako ja aj moji spoločníci si našli svoje obete.

,,Volám sa Selena," riekla som tak, aby ma okrem nej nikto nepočul.  

Žena pochopila, a aj ona stíšila hlas.

,,Olívia,"

Na moje počudovanie ku mne nenatiahla ruku, aby sme si nimi potriasli ako to bolo u ľudí z juhu zvykom.

,,Nikdy predtým som ťa tu nevidela," zamračila sa.

,, V Egariome som po prvýkrát,"

Olívia siahla po svojom pohári a usrkla si z jeho obsahu.

,,Prišla si si pre nejaké informácie o meste," skonštatovala sucho.

Pokrčila som plecami.

,, Nežijem tu tak dlho, aby som ti toho mohla veľa rozprávať, avšak som ochotná povedať ti všetko čo viem. Pre ľudí, ktorý nepoznajú Egariom je veľmi jenoduché stratiť sa."

Zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať.

,,Som ránhojička, bývam len pár domov odtiaľto. Aj keď to tak nevyzerá, Egariom nieje veľmi veľké mesto. Ulice sú tu úzke a domy sa tlačia na seba. Požiar by bol neskonalou pohromou. Egariom je mestom obchodníkov. O ruch je tu permanentne postarané."

Zdalo sa mi, akoby Olívia vedela tých pár viet už naspamäť. Asi som nebola prvá ,ktorá sa jej na mesto pýtala. Všetky informácie,  ktoré mi poskytla však boli nedôležité.

,,A nedialo sa v poslednom čase niečo nezvyčajné? Napríklad nejaké útoky?" opýtala som sa naoko nezaujato, avšak Olívia prekukla moju dychtivosť. 

,, V meste sa skutočne deje niečo zvláštne," stíšila hlas Olívia, ,,Za posledné dva týždne boli napadnuté tri dievčatá. Každá z nich na následky zranení skonala."

,,Aké zranenia?" opýtala som sa a cez stôl som sa naklonila bližšie k nej.

,,Popretŕhané hrdlá," skrivila pery. 

Prikývla som pretože som dopredu tušila odpoveď. 

,,Kedy sa stal posledný útok?"

,,Pred dvomi dňami na..." Olíviu prerušil bolestný výkrik.