Nečakaný zvrat

12.kapitola

Pozrela som sa do dverí. Keď si to Daniel všimol obzrel sa rovnakým smerom. Vo dverách stál Martin. Daniel sa postavil. Zdvihla som sa aj ja. Chcel sa po ňom rozbehnúť. Zastavila som ho. Chytila som ho za ruku. Pozrel sa mi do očí a znovu na Martina.

"Čo tu robí tento?", opýtal sa Martin.

"Skôr čo tu robíš ty ", drsno som ho odbila.

"Predsa som prišiel pozrieť môj poklad."

"Čo si to povedal? Tvoj poklad?", Daniel sa mi vytrhol zo zovretia, "ak by bola naozaj tvoj poklad ako vravíš tak by si ju neuniesol a už vôbec jej neublížil".

"Ja som jej predsa nechcel ublížiť však láska...prosím prepáč mi"chcel ísť ku mne.

"Vypadni odtiaľto, nikdy v živote ti už nedovolím sa k nej priblížiť či nebodaj ublížiť jej," Daniel strácal nervy. Napli sa mu svaly. Martin sa udivene pozrel na mňa a znovu na neho. Daniel mu už chcel tresnúť. Zovieral ruku V päsť. Vykríkla som jeho meno. Uvoľnil zápästie.

"Počkaj...zdá sa mi to alebo mi ju chceš prebrať? "

"Tebe? Vravíš o mne akoby som ti patrila. Ja s tebou už nemám nič spoločné. Láskavo sa teda odtiaľto odpakuj", ukázala som na chodbu.

"Takže mi dávaš košom? Ty fľandra jedna aj tak som s tebou ešte neskončil", začal sa smiať. Toto už Daniel nevydržal.

"Toto si si poje*al", povedal Daniel a dr*ol mu takú až Martinovi začala z nosa tiecť krv.

Kvapky krvi kvapkami aj po zemi. Chytil ho za golier a išiel s ním preč. Martin si držal nos. Podlomili sa mi kolená. Klesla som na zem. Slzám som nechala voľný priebeh. Nevládala som už. Celý môj život sa rúcal. Základy mojej stavby asi neboli dostatočne silné. Moja stavba sa postupne rútila k zemi. Sklonila som hlavu k zemi.

Vlasy mi padali do tváre. Vo dverách sa zjavil Daniel. Počula som jeho opatrné slová. Kľakol si ku mne. Zobral mi tvár do dlaní a zapozerali sme si do očí.

"Nikdy, vravím nikdy ti nikto neublíži. Odpusť mi všetko čo som pokašľal. Sofia...", skočila som mu do reči.

"Daniel prečo ma ochraňuješ? Prečo práve mňa? Nemám ti čo odpúšťať, ty si predsa nič nespravil."

"Sofia od prvého pohľadu si mi bola povedomá. Keď som si uistil fakty vedel som, že sa nemýlim. A áno nič som nespravil aby som mohol zabrániť tomu aby ti ublížil."

"Daniel o čom tu vravíš?", zdesila som sa.

"Sofia ty si dcéra jedného z najväčších mafiánov v tomto meste. Sofia ja som ťa mal zabiť. Bol to môj príkaz. Dal nám ho nepriateľ tvojho otca. Niečo ako pomsta. Sofia...", rýchlo som sa postavila.

Chcel ísť ku mne no rukou som mu v tom zabránila.
Začala som krútiť hlavou.

"Nie nie nieee", jačala som od nervov.

"Sofia... ", snažil sa mi niečo dopovedať no nechcela som ho vypočuť.

"Neverím ničomu...klameš", začala som sa obúvať.

Dala som si sveter keďže som už tričko aj nohavice mala oblečené.

"Kam ideš? Sofia nesmieš odísť", nervóznel a hľadel na mňa.

"Uhni sa mi, nestrpím už ani jediné klamstvo...", zobrala som mobil a snažila som sa prejsť okolo Daniela.

"Nepustím ťa. Aspoň nie dovtedy kým sa nekľudníš. Toto nie je klamstvo. Celé toto je až neskutočné, bohužiaľ pravda."

"Stačí, nechcem ťa už vidieť. Nechcem vidieť už nikoho z tejto zasratej mafie alebo čo to ste...splietli ste mi cestu. Môj život bol skvelý dokiaľ som vás nepoznala. Myslela som si o tebe niečo viac. Bohužiaľ znovu som sa mýlila ako vždy."

Snažil sa má zastaviť. Posledný krát som mu venovala pohľad. V tvári mal ustarostnený a previnilý pohľad. Snažil sa mi niečo povedať. Vytrhla som sa mu zo zovretia a išla preč. Nechala som ho tam len tak stáť. Môj svet neexistuje. On praskol a črepiny sa rozlietali na všetky strany. Neexistujem.