Nečakaný zvrat

9.kapitola

Môj otec je mafián. Opustil nás kvôli kšeftom keď som mala päť. Nechápala som ešte život a toľko krát som sa spýtala mami na neho že to nie je možné ani spočítať. Bol zapletený do niečoho veľkého a vďaka bohu si uvedomil že nás nechce ohroziť a tak odišiel. Nemôžem sa sťažovať s mamou mi vždy bolo super a nejaké tie peniaze nám až tak nechýbali, vždy sme to nejak vyriešili a keď som bola už staršia začala som si privyrábať aj ako čašník alebo roznášala noviny... Ale teraz sa vráťme späť.
                          ***

"Ako môžeš byť tak odporný? Čo som ti spravila?"

"Ty mne? Už len tým že som sa dozvedel koho dcérou si ma skoro j*blo, suka jedna a ja že si len nejaká ľahká fľandra ale ty ešte aj dílerová dcéra."

"Prestaň ma urážať ty hajzeľ nemôžem uveriť tomu čo sa z teba stalo však vždy si bol ako môj brat, ja nemôžem za svoj pôvod a ver že radšej by som otca nemala."

"Ale si a tak sa s tebou pohrám zlatko a som aký som bol vždy".

Zobral mobil a vyšťukal nejaké číslo, rozbehla som sa, počula som výstrel a potom som spadla na chodnik, postrelil ma do nohy.

Na blízku nebolo nikoho. Snažila som sa postaviť ale bolo neskoro, posledné čo si pamätám bolo že mi podržal niečo na ústach, posledný krát som sa pozrela na cestu, uvidela som čiernu dodávku bližiacu sa k nám a potom už nič.

                           

***

Prebudila som sa na bolesť nohy, zrejme sa rana zapálila. Fňukla som a obzrela sa vôkol seba. Bola tam tma. Pocítila som chlad. Ležala som na studenej podlahe. Sadla som si a snažila sa postaviť aj keď má noha silno bolela, vykročila som do tmy chrámajuch.

Po chvíli ma zastavilo niečo pripevnené k nohe, noha bola chytená za prvé v reťazi a za druhé má ohromne bolela. Zagánila som. Do čoho som sa to sakra dostala?

Bolo mi smutno za matkou a Daniela by som teraz omnoho radšej videla než bola tu zavretá a pripútaná reťazou o nohu. Radšej by som dokonca sedela aj v škole než už aj na dejepise.

Sadla som si na zem. Oprela som sa o stenu. Rozmýšľala som nad svojím životom. Nechápala som prečo ja sa vždy do niečoho zmestím. Do niečoho čo mi zmení život.
Spomenula som si na Sebastiána. Bol to môj chalan, teda iba bol ale to už bolo dávno, nechal ma pre tu štetku Henrietu. Mal pätnásť a domyslime si...jasné že Henrieta mu z radosťou splnila sen.

Však by sa o nej nehovorilo ako o štetke, pouličnej kur*e a neviem ako ešte. Ale našli sa chlapci čo ju chceli. Zaujímalo by ma či ešte spolu majú niečo. To sa už asi nedozviem keďže nebývajú niekde blízko. Pravdu povediac nechápem že ako sme sa tak dlho dokázali stretávať na takú vzdialenosť.

Bolo mi vtedy odporne. Mala som len štrnásť, ale cítila som toľko lásky, že mi šlo roztrhnúť srdce. Áno viem bola som strelená a pravdepodobne tomu nie je ani teraz inak, lebo by som tu asi teraz nebola.

Ibaže Martina som poznala dosť dlho. Asi tak 3 roky, presťahoval sa tu s otcom. Chodí už na strednú a ja som už deviatačka. Stále po mne pokukoval a nakoniec sa ma rozhodol pozvať na kofolu. Nejak sme sa zarečnili že sme sa stretávali dosť často a nakoniec sme boli najlepší kamaráti.

Vždy bol mojou ochranou. Toľko krát pri mne stál a tým myslím i v čase keď som sa rozišla so Sebastiánom. Zachránil ma keď som si prerezala žily. Nebyť jeho dnes tu nie som, takže ma dostalo, že dnes sa z neho stalo toto monštrum.

Áno je to už od vtedy čo sa dostal na strednú, spoznal tých debilov a začal sa správať ako hlupák, často som mu prestávala rozumieť, nestretávali sme sa už ani toľko čo vtedy.