Nečakaný zvrat

1. kapitola

Budík zazvonil o 6:30. "sklapni," povedala som si ešte so zavretými očami a snažila som sa rukou po ňom tresnúť. Satan jeden hnusný, bodaj aj s tým čo ťa vymyslel pomyslela som si.

Aj keď nerada, no pomaly som vstala, nič iné mi nezostávalo. Rukami som si odhrnula vlasy z tváre, obula si papuče a vybrala sa pred zrkadlo. Každý jeden krok som brala ako dvadsať.

Strhla som sa. "Ježin, vyzerám jak ... kruhy pod očami, bledá ako smrtka..." smiala som sa zo seba a pritom som si do dlaní nabrala vodu aby som si osviežila tvár. Ešte chvíľu som len tak stála a hľadela na seba.

Utrpela som šok keď som zistila, že nemám uterák. Dulovala som zúfalo v skrinkách. Ale našťastie som mala v skrinke ešte jeden malý a tak som ho vytiahla a utrela sa. Víťazoslávne som vyšla z dverí. Išla som do skrine a prezliekla sa. Bolo 6:47 . V rýchlosti som zobrala rožok zo stolu, tašku vzala na plece, pozdravila mamu,obula sa a vybehla von. Ešte mi stihol pipnúť mobil.

Na moje počudovanie som zistila, že mi napísal správu Martin. Zistila som to až cez hodinu dejepisu, keď som sa ohromne nudila. Blbá učiteľka čo neustále kecá, nevníma že sa opakuje. Nevšíma si, že tú tému sme brali už pred týždňom. Vytiahla som mobil a nenápadne sa sústredila na textovú správu. V správe sa mi ospravedlnil za včerajšok. Najprv som nevedela čo mu odpísať, bola som možno kúsok urazená ako sa správal ale keď mi napísal čo ku mne cíti a ako nevinne prosí o odpustenie neodolala som. Potešila som sa a dohodla sa s ním, že sa stretneme po škole. Hodina sa vliekla ohromne dlho. Stále len to isté. Zamyslela som sa koľko môže mať tá učiteľka len toľko energie nazvyš. Kde sa to v nej nájde. Sledovala som nástenné hodiny po zvyšok hodiny, sem tam sa zahľadela kamsi do blba.

Keď skončila hodina dejepisu čakala ma ešte telesná. S neúnavnou snahou som hľadala telesnú v skrinke aj keď som vedela, že ju nemám. Smutné som sklonila zrak a tresla drevenými dvierkami až bolo počuť silu akou sa skrinka zavrela.
"Zas nemáš telesnú?", ohriakla ma telocvikárka "nemala si ju už minule, ešte raz tak dostaneš poznámku."Ospravedlnila som sa jej a keď sa otočila vystrúhala som na ňu grimasu, po ktorej sa spolužiačky začali hlasno smiať . Bolo to tak často. Nikoho však moje ksichty zdá sa neomrzeli aj keď si myslím, že sa opakujem. A ani som sa nenazdala a ocitla som sa v šatni spolu so spolužiačkami desať minút pred zvonením, zjavne mala dnes učka dovru náladu za čo som bola vďačná.

Po vyučovaní...
"Awoy Sofia", začal "ešte raz mi prepáč za ten včerajšok, chcel som sa predviesť pred kamarátmi a ani som si neuvedomil ako som ťa zosmiešnil" i keď vo mne driemala zlosť mu vynadať druhá polovica mňa mu túžila odpustiť. Druhej som teda šancu dala.

"V pohode už som na to takmer zabudla",venovala som mu úsmev po ktorom ma objal .
"Strašne veľa ťa ľúbim, "odrazu si kľakol a chytil ma za ruku. ♥ Vyzeralo to dosť divne a bála sa aby sa niekto nepozeral. Snažila a prosila som ho nech vstane lenže on nič.

Srdce mi začalo byť ako zvon a nevedela som čo mám robiť. Mala som chuť ho objať a už nikdy nepustiť "Aj ja teba ľubim maršmelounik", vytrhlo sa zo mňa.

"Poznáme sa dlho a už sa ťa to chcem konečne opýtať, budeš so mnou chodiť???" chvíľka zamyslenia. Bolo by dobré spraviť taký rozhodujúci krok? Predsa len aj keď to cítim nie je to iba hlúposť? Patríme či hodíme sa k sebe? Záleží vôbec na tom? Cítim, že pri ňom nie som ani tým čím som. Pri ňom zrazu dokážem vzlietnuť a snáď viem, že pri páde by ma chytil.

"Áno veľmi chcem," odrazu sa mi pustila lavína sĺz a kľakla som si k nemu. Bolo to ako z filmu. Lenže na film by to bolo až príliš romantické. Väčšina filmov končí šťastne a väčšinou v živote je toľko prekážok.

Pobozkal ma až som začínala chápať ako ho milujem, pocity vo mne vreli až som chcela kričať. Jeho pery boli také jemné že som cítila jeho bozk ešte dlho po tom. Nechcela som prestať. Sníva sa mi to? Ak áno netúžim sa prebudiť už nikdy. Postavili sme sa. Bolo to krásne.❤