Queen of the Hunger Games (SK FANFICTION)

3. Kapitola: Ceremoniál

Nová kapitolka po pomerne krátkom čase. Už je trochu záživnejšia (dúfam) a hlavnej hrdinke sa pomaly začnú kopiť problémy.

3. Kapitola

,,Tak ty si to dievča," povie mi môj štylista Even po najmenej dvoch hodinách utrpenia, mučenia, bolesti, nadávok, desiatich pokusoch o útek a iných, nie veľmi príjemných veciach. Človek by si pomyslel, že vás po tých hrozných veciach označia za hrdinu a niekde skryjú, aby vám už nikto neublížil. A on povie len "Tak ty si to dievča".

,,Som dievča. Zaujímavý poznatok." Prevrátim očami a pritisnem si tenkú plachtu bližšie k telu. Neplánujem sa pred ním vyzliecť.

Hoci to neboli najlepšie slová na uvítanie, som rada, že ku mne neposlali vyplastikované monštrum. Even má najviac tridsapäť, svetlohnedé, takmer ryšavé vlasy a zelené oči. Nemá na sebe žiaden make-up a oblečený je celkom normálne, za čo som šťastná. Mohla som dopadnúť horšie.

Nuž, čo sa týka môjho prípravného tímu, dostala som tri beštie. Snívať sa mi o nich bude v tých najhorších nočných morách.

,,Mám pre teba niečo rebelantské," pokračuje Even, akoby si moju predchádzajúcu štipľavú poznámku vôbec nevšimol. Možno je na to zvyknutý.

,,Tak som si trochu zanadávala, čo je na tom rebelantské?" spýtam sa ho s nadvihnutým obočím. Konečne mi odpovie.

,,Nemala si strach. To je rebélia," odpovie Even a viac sa tejto téme nevenuje. Namiesto toho pokynie dvom ľuďom, ktorý sú takisto v bielom, ako on, no rozprávajú menej. Vlastne vôbec. Sú to nejakí sluhovia? Donesú akési nepriehľadné puzdro. Even ho otvorí a vytiahne moje šaty na ceremoniál. Otvorím oči dokorán. Sú nádherné.

...

Sú poskladané z drobných kúskov zlatého kovu a siahajú mi sotva do poly stehien. Nie je to najpohodlnejší odev, ale stojí za to. Má aj dlhú vlečku - taktiež zo zlatých plieškov. Veje za mnou, keď stojím na voze ťahanom dvoma sivými, veľkými koňmi vedľa Taumna.

Neviem, prečo som tam práve s ním - prečo nie s Kolom. Ten je na voze s Leselie. Nemajú na sebe nič podobné ako ja, ale strieborné brnenie. Even sa zrejme s ich štylistami nedohodol.

Možno ma budú nenávidieť, pretože som dopadla lepšie ako oni. Na zlato mi žiaria aj vlasy - Even prestriekal moju pôvodnú tmavohnedú farbu na ligotavú zlatú. Rovnakej farby mám aj očné tiene, nechty a pery. Možno pôsobím ako kreautúra zo Sídla, no momentálne mi to je jedno. Žiarim a publikum je moje.

Takmer.

Delím sa oň ešte s dvoma ľuďmi - súrodencami zo 4. Obvodu. Stoja spolu na voze ťahanom krásnymi bielymi koňmi, držia sa za ruky a pôsobia tak...smutne. Neviem či je to len hra, no určite mnohých presvedčili. Ich tragický príbeh súrodencov zrejme zaujal. Naštve ma to, pretože oproti nim som nevýrazná. Len vulgárne dievča s príliš krátkymi zlatými šatami.

Taumn sa veľmi snaží. Uškŕňa sa a máva na všetky strany, no veľmi sa mu to nedarí. Podľa mňa by zaujal viac, keby len hrozivo stál na mieste. Tak to robí Kole, no keďže mu chýba dvadsaťpäť centimetrov výšky a najmenej tridsať kíl nefalšovaného svalstva, nemá to o nič väčší účinok ako Taumnovo šaškovanie.

Čo sa týka našich mentorov, predtým, ako sme vstúpili na voze nám nedali žiadne inštrukcie, ako sa chovať. Tak sa chovám prirodzene. Len sa vyškieram od ucha k uchu. Keď ku mne doletí ruža, zdvihnem ju a zaujato na ňu pozriem. Je...zvláštna. Väčšina ľudí dostáva biele ruže, ktoré darovala prezidentka Snow, no tá moja je zlatá. Rozmýšľam, či to zariadil Even. Musím sa ho na to spýtať.

Pulikum začne vykrikovať nejaké meno. Najprv sa navzdávam, že to bude to moje, no zistím, že som sa mýlila.

,,KAREN! VLAD!" ziape publikum, až mi to trhá uši. Samozrejme. Tí dvaja súrodenci. Kamera im venuje pomerne dlhý čas. Usmievajú sa a mávajú, no ešte sa stále držia za ruky. To ma naštve.

Schytím Taumnovu ruku a druhou začnem mávať. Prekvapene na mňa pozrie.

,,Rob to isté, potrebujeme sponzorov," zasyčím a on pochopí. Začne kývať tiež. Kamery sú zrazu aj naše. A naše mená sa ozývajú publikom. Je to úžasný pocit, keď niekto skanduje vaše meno. Akoby...akoby im na nás záležalo. No viem, že to nie je pravda. Tí istí ľudia môžu oslavovať víťazstvo vášho vraha.

Obzriem sa za plece. Kole na mňa pozerá s nadvihnutým obočím. Odsudzuje ma, pretože som sa spolčila s Taumnom? Alebo závidí? Nepríde mi ako typ, čo by závidel, takže je to skôr tá prvá vec. Trochu ma to zamrazí, ale čo už. Sponzorov potrebujem. Všimne si, že on a Leselie sa nedržia.

Na Leselie vidno, že by za sponzorov dala aj dušu. Máva a usmieva sa toľko, až ju z toho musí bolieť sánka. Jej štylista sa s ňou naozaj vyhral. Tvár má pod takou vrstvou make-upu, že zakrýva jej prírodnú krásu. Sídelčanov nikdy nepochopím.

Znova sa obrátim a začnem premýšľať o Vladovi a Karen, našich najväčších nepriateľoch. Nemyslím si, že by to hrali. Alebo? Emócie nie sú mojou najsilnešjou stránkou. Čo by som robila ja, keby spoločne so mnou vybrali trebárs môjho brata Ethana? Samozrejme, dávala by som naňho pozor, a bolo by mi ľúto, keby ho zabili...ale snažila by som sa ho chrániť stoj čo stoj? V prvom rade by som chránila samú seba. Je to jedna z mojich najhorších vlastností. Som sebecká. Ako všetci profesionáli. Ale Vlad a Karen sú profesionálmi tiež.

Ešte o nich nemám utvorený názor, viem však, že budú určite problém.