Queen of the Hunger Games (SK FANFICTION)

1. Kapitola: Žrebovanie

Tááákže, moja prvá fanfiction na Hunger Games, snáď sa bude páčiť ;)) Ak vám je niečo nejasné, alebo by ste našli nejakú chybu v gramatike, píšte do komentára.

2. Obvod, Deň žrebovania

A je to tu. Deň žrebovania. Ako každý obyvateľ 2. Obvodu z toho nerobím žiadnu vedu. Nevadilo by mi, keby ma vybrali, na Hry som trénovala celý svoj život, bokom od ostatných z môjho Obvodu. Nikto tak nevie, čoho som schopná. Toto platilo minulé roky, bez váhania som sa prihlásila, no vždy ma niekto predbehol.

Ale tento rok sa predsalen neplánujem prihlásiť. Dôvod?

Tieto hry budú 100. Hrami o Život. Pôjde o niečo špeciálne. Nikto zo Sídla nám ešte nepodal informácie o tom, o čo tam pôjde, ale v škole sa šíria všelijaké veci. Sú to len výmysly, no aj tak mi z toho behá mráz po chrbte...

Zdá sa, že tento rok v 2. Obvode nebudú žiadni dobrovoľníci.

Naženú nás do ohrady ako prasatá na zabíjačku. A presne to pre Sídlo sme - prasce, úbohá zver, ktorej zmasakrovanie budú tisíce ľudí sledovať s úškrnmi na tvárach.

Stojím v hlúčiku sedemnásťročných dievčat, skoro vpredu. Na sebe mám biele šaty po kolená. Je celkom pekný deň. Svieti slnko a pofúkava mierny vietor. Je až príliš pekne na takúto udalosť.

Žrebovanie začne klasicky. Starostka nás privíta a prečíta dlhý pakt o vlastizrade. Hovorí hlavne o vzbure spred dvadsiatich piatich rokov, kedy sa Katniss Everdeenová snažila zvrhnúť Sídlo. Nepodarilo sa jej. Vnučka prezidenta Snowa prebrala jeho žezlo a Hry ešte sprísnila. Žrebovať začali už aj ľudí od 10 do 20 rokov.

Vrhnem pohľad k radom chlapcov. Celkom vzadu by tam mal stáť môj malý brat Ethan. Je to jeho prvé žrebovanie. Dúfam, že ho nevyberú, pretože ak sa tak stane, nebude mu pomoci. Rodina v 2. Obvode zas až tak veľa neznamená.

Moja rodina. Tej venujem druhý pohľad. Moji rodičia, mračiaci sa ako zvyčajne. Moja staršia sestra Simonne, ktorá už je mimo nebezpečenstva a najmladší brat Tethe. Je to snáď jediná bytosť na svete, za ktorú by som sa obetovala. Niekedy síce strašne vrieska a lezie mi na nervy, no je celkom malý a nevinný. A to v našom Obvode chýba. Nikto tu nie je nevinný, ani tí najmenší. Všetci sa narodili preto, aby sa naučili zabíjať.

Po krátkych pohľadoch sa moja pozornosť presunie späť na pódium. Lee, vysoká, na kosť vychudnutá žena zo Sídla, ktorú tento rok pokrýva len modrý prach sa presunie k mikrofónu.

,,Vitajte v 100. Hrách o Život!" zvolá prekvapivo hrubým hlasom, ,,tieto Hry budú výnimočné, moji najdrahší. Aréna bude obrovská a treba ju zaplniť Vyvolenými, preto z vašich radov vyberieme až štyroch!"

Davom sa nesie nespokojný šum a smutné vzdychy. Naozaj to nevyzerá, že by sa niekto prihlásil dobrovoľne.

,,Ale pozor! Víťazi môžu byť až dvaja!" Toto je nečakané. Istým spôsobom aj potešujúce, no ani tak to nemení môj postoj. A zdá sa, že ani nikoho ďalšieho.

,,Tak sa presuňme k žrebovaniu, najdrahší," povie po chvíli a napätie sa zrazu vznáša vo vzduchu ako nejaká nepríjemná choroba. Nasucho preglgnem a zatnem ruky do pästí tak silno, že až cítim, ako sa mi nechty zarývajú do kože a zanechávajú krvavé stopy.

,,Keďže sú tieto Hry celkom iné, ako bývali, najprv vyberieme dvoch pánov, a potom dve dámy," usmieva sa Lee a odhaľuje tyrkysové zuby. S odporom pokrútim hlavou. Sídelčania sú vyšinutí.

Kostnatou modrou rukou siahne do gule. Chvíľu sa v nej lenivo prehrabáva, potom schmatne jeden z lístkov a roztvorí ho pred mikrofónom, aby sme počuli šušťanie.

Potom sa jej ústa otvoria, a výde z nich meno. ,,Kole Warick."

Ozve sa hlasná nadávka, pri ktorej mi po perách prejde úškrn a Kole už sa hrabe k pódiu. Nepatrí k najvyšším z nášho Obvodu. Má najviac stosedemdesiatpäť centimetrov, má tmavohnedé strapaté vlasy a modré, nedôverčivé oči. Vyzerá nanajvýš nevrlo a skôr sa správa , akoby ho niekto zobudil o šiestej ráno, nie akoby ho vybrali do Hier o Život. Myslím, že som ho dva či tri krát videla v škole. Má tuším osemnásť.

Stane si čo najďalej od Lee. Keď zachytí môj pohľad, žmurkne. Uškrniem sa ešte viac. Kole sa mi páči.

,,A teraz druhý pán na holenie," pokúsi sa Lee o žart. Nikto sa nesmeje, tak to nechá tak a rýchlo chytí ďalší papierik.

,,Taumn Orwell."

Môj brat si určite vydýchol.

Taumn je narozdiel od Kola neskutočne vysoký. Má hádam aj cez dva metre. Pôsobí sebaisto a spokojne. Sivými očami sa po všetkých pozerá a vietor mu pofukuje slabohnedé vlasy.

,,Dámy!" zvolá Lee a mne začne srdce búchať o čosi rýchlejšie.

,,Leselie Evington," povie.

Leselie je vysoká blondína s jasnomodrými očami. Má šestnásť, no je odomňa vyššia hádam aj o desať centimetrov. Smeje sa a kýva do kamier. Rozhodnem sa, že mi nie je sympatická o nič viac než hrozivý Taumn.

,,A posledná Vyvolená tohto dňa..." Lee spraví dramatickú prestávku. Ako v spomalenom zábere sledujem, ako sa jej ruka pomaličky vnára do sklenej gule a vyťahuje zložený papierik. Potom ho pomaly pred mikrofónom roztvára, jej ústa sa vlnia a tvoria slová...

,,Claretti Hanson."

Moja nadávka je o poznanie hlasnejšia než tá Koleova. A tiež vulgárnejšia.

Vyzerá to tak, že moje nádeje sú v riti.

Taká nudnejšia kapitolka. Ale bude to záživnejšie.