Forever mine ✔

1. chapter

Adara sa prebudila v tmavej miestnosti, ktorú vôbec nespoznávala. Chrbtom sa opierala o kamennú stenu. Jej chlad prenikal až do morku kostí.

Chcela sa od nej odtiahnuť, ale ihneď zistila, že to nie je možné. Ruky mala uväznené v okovách. Boli zapustené do steny vysoko nad jej hlavou a jej telu ponúkali minimálnu možnosť pohybu. Takmer žiadnu.

Nohy na tom neboli o nič lepšie. Okolo každého členku mala utiahnutú reťaz, tiež pevne pripevnenú k stene. Ruky ju boleli kvôli nepohodlnej pozícií, v akej sa nachádzala. Doslova visela na stene. Len špičkami topánok sa bola schopná dotknúť hlinenej zeme a tým si udržať akú - takú stabilitu.

Pomaly zdvihla hlavu a s veľkým sebazaprením sa poobzerala po miestnosti. Mreže vo výške očí, zakomponované do ťažkých drevených dverí, cez ktoré dnu dopadalo žalostne málo svetla, jej dali vedieť, že bola uväznená v cele.

Nevedela či je deň či noc. Netušila, ako dlho sa tu vôbec nachádzala. Vedela len jedno: ak sa odtiaľto rýchlo nedostane, stane sa niečo zlé.

Lenže ako sa môže zbaviť tých železných reťazí? Navyše keď je slabá ako mucha? Nezostávalo jej nič iné len čakať, či ju niekto nájde a zachráni.

Krv jej stuhla v žilách, keď si spomenula, že vlastne nikoho nemá. Vo svojich osemnástich rokoch prišla o oboch rodičov, súrodencov nemala a ostatná rodina sa o ňu nezaujímala. Nemala práve najideálnejší život, ale pretĺkala sa cezeň, ako sa dalo. Zostala v rodičovskom dome a aj naďalej študovala na škole, kde vydržala iba kvôli priateľom.

A vtedy jej svitlo malé svetielko nádeje. Mala sa s nimi stretnúť v ten večer, keď ju niekto uniesol. Oni si museli všimnúť, že neprišla a čudovať sa, prečo stále nie je doma. Do tejto myšlienky vkladala celú svoju nádej. Verila, že ju jej priatelia zachránia.

Cítila obrovský strach, ale odmietala sa mu poddať. Dokonca ani svojim slzám, ktoré sa jej zbierali v očiach, nedovolila stiecť po lícach. Chcela zostať silná, odvážna a nepodľahnúť panike, ktorá sa jej rozpínala v hrudi ako požiar.

Rozmýšľala nad tým, prečo ju vôbec niekto uniesol. Čo od nej môže jej únosca chcieť? Nemala veľa peňazí a rozhodne nemohol chcieť výkupné od niekoho z rodiny výmenou za jej život. To by ju mohol rovno zabiť. Pochybovala, že niekto z otcovej strany by za ňu zaplatil nekresťanské peniaze, keď pre nich neznamenala nič viac ako vzduch. Príbuzných z maminej strany ani nepoznala. A bola presvedčená, že určite nepoznali ani oni ju.

Niečo jej hovorilo, že jej únosca to vedel. Vedel, že nebola práve najlepší objekt na únos kvôli peniazom, ale urobil to. Vytrhol ju z jej bežného života a zamkol do neosobnej cely bez okien, bez svetla a bez hocakých vyhliadok na útek. Muselo to znamenať, že ju uniesol za iným účelom.

Adara sa pri tej myšlienke tak veľmi preľakla, že nebola schopná viac zadržať slzy. Možno padla za obeť nejakému sériovému vrahovi, ktorý ju bude mučiť a zabávať sa na jej bolesti.

Mučenie už v podstate začalo, pretože Adarino telo bolo priveľmi oslabené a na nohách a rukách si zodrala kožu kvôli príliš utiahnutým okovám, keď sa pokúsila mykať a tým reťaze uvoľniť. Namiesto toho si spôsobila len bolesť a neznesiteľné štípanie na rozdratých zápästiach a členkoch.

Zasyčala a posledný krát mykla reťazami.

Nič.

Oprela si temeno hlavy o stenu a frustrovane vzdychla.

Adara bola veľmi odvážne devätnásťročné dievča, o tom nebolo pochýb. Iné dievča v jej veku by sa už psychicky zrútilo, ale ona tvrdo bojovala proti tomu, aby sa v jej hlave usadili iba negatívne myšlienky a tým ju pripravili o rozum. Snažila sa myslieť na niečo svetlejšie ako temnota, ktorá ju obklopovala a pomaly sa začínala dostávať do jej hlavy.

Myslela na svojich úžasných priateľov. Noah, Gemma, Jack a Ian. Všetci štyria pre ňu znamenali jej život. Spoznala sa s nimi na strednej škole a stáli pri nej, keď ju tak nečakane zasiahla strata jej rodičov.

Gemma bola jej najlepšou kamarátkou. Vždy bola neskutočne hyperaktívna, ale aj dostatočne empatická. Práve jej optimistický pohľad na svet v hocakej situácií jej pomohol preniesť sa cez smrť rodičov. Tvorila pár s Ianom a bolo vidno, že boli do seba zaľúbení až po uši. Adara bola šťastná, lebo bola šťastná aj Gemma a Ian robil všetko pre to, aby mala jeho milovaná stále úsmev na tvári.

Potom tu boli Noah a Jack. Z nich dvoch mala vždy bližšie k Jackovi. Vyhovovala jej jeho zábavná stránka. Jackovi sa však páčila viac ako len kamarátka. Adara o tom, bohužiaľ, nevedela. Jeho pozornosť jej lichotila, ale to všetko brala len ako kamarátske gestá.

Na Noahovi sa jej páčilo, že nikdy nemal potrebu vyplňovať ticho medzi nimi zbytočnými rečami za každú cenu. Noah bol Jackov kamarát a práve on ho priviedol do ich partie. Zo začiatku sa Adare nepozdával. Prišiel jej ako tichý čudák, ale postupne sa stal ich neoddeliteľnou súčasťou.

Oni všetci sa stali veľmi dôležitými osobami v jej živote. Vlastne jedinými osobami, na ktorých jej záležalo. A teraz bola od nich násilne odtrhnutá a uvrhnutá do zajatia nejakým bláznom. Tak veľmi jej chýbali.

Z pochmúrnych myšlienok na jej priateľov ju vytrhlo zaštrnganie kľúča vo dverách. Hlava jej vystrelila hore a snažila sa žmúriť oči do tmy, aby videla, kto to bol. Nemohla si pomôcť, ale od strachu sa jej zrýchlilo srdce a jeho búšenie počula až v ušiach.

Dnu vošiel vysoký muž. Tvár mu ožiarila fakľa, ktorú si zdvihol na úroveň tváre. Adarine oči sa rozšírili od úžasu a srdce vynechalo jeden úder. Následne si vydýchla od úľavy.

,,Noah," šepla a očami visela na jeho tvári s ostrými črtami.

Adara nikdy necítila takú úľavu.

Prišiel Noah! On ju prišiel zachrániť!

Pery sa jej zdvihli do malého úsmevu. Stretla sa s jeho smaragdovými očami, v ktorých sa mu zračila ľútosť. Podišiel k nej a vložil fakľu do držiaku na stene vedľa Adarinej hlavy.

Tá na ňom stále visela pohľadom. Hľadela na neho takmer zbožne. Ani sa nezačudovala nad tým, že mal Noah kľúče a ako ich mohol dostať od únoscu. Hlavne, že sa dostala z reťazí, ktoré jej bez slova odomkol a zachytil ju tesne pred tým, ako by padla na zem.

Vysilene sa o neho oprela a on ju objímal akoby ju už nikdy nechcel pustiť. V jeho náručí si Adara pripadala malá, ale cítila sa príjemne a bezpečne. Dokým si nevšimla, že celé tričko mal pokryté krvou a takisto aj ruky.

,,Si v poriadku?" opýtala sa ihneď.

Obávala sa, že jej únosca ho nejako zranil. Váhavo sa od neho odtiahla a trošku ohmatala jeho hruď, aby zistila, či nie je zranený. Ale pod rukami necítila žiadne zranenie, iba jeho vypracované svaly. To, že sebou netrhol, jej tiež dalo vedieť, že nebol zranený.

Nebola to jeho krv. Obávala sa spýtať, čo urobil s únoscom. Noah na ňu zvrchu hľadel, na tvári nečitateľný výraz a jej otázku úplne odignoroval. Od jeho príchodu nepovedal ani slovo.

,,Čo si urobil s tým únoscom?" ozvala sa Adara priškrtene a odstúpila od neho o ďalší krok.

Tak tu máte niečo z iného súdka :D To je snáď jediné a prvé dielo, v ktorom nefigurujú žiadni upíri ani iné nadprirodzené bytosti :D Dúfam, že Vás to aspoň trochu osloví ;)