Forever mine ✔

2. chapter

„Čo si urobil s tým únoscom?" ozvala sa Adara priškrtene a odstúpila od neho o ďalší krok.

Noaha nikdy moc dobre nepoznala. Bol tajomný a nepredvídateľný, ale pochybovala, že by bol schopný niekoho zabiť. Proste si to nevedela predstaviť. No keď sa Noahovi na tvári pomaly roztiahol úsmev, pri ktorom odhalil jeho biele zuby, striasla sa. Nebol to žiadny srdečný úsmev.

„S akým únoscom?" prehovoril hlbokým hlasom a stále sa škeril ako šialený.

Zalapala po dychu a pomaly od neho odstupovala dozadu. Chrbtom narazila do steny. Možno Noah nenarazil na jej únoscu, preto nevedel, o kom hovorila. No nebola naivná. Niečo sa stať muselo. V mysli sa pozastavovala nad tým, koho tá krv bola. Mala zlú predtuchu.

Noahovi sa úsmev rozšíril ešte viac, keď videl, ako sa Adare blysol v očiach strach. Strach z neho. Lepšiu reakciu si ani nemohol priať. Odťahovala sa od neho, ale nevadilo mu to.

Už mu nikdy neutečie. Nedostane sa odtiaľto. Nepustí ju.

Tak veľmi ju miloval, že nemohol zniesť, keď sa na ňu pozrel nejaký iný muž. Žiarlil ako nepríčetný a len ledva sa udržal na uzde, aby dotyčného nezabil. No tu na ňu nebude pozerať nikto iný. Bude kráľovnou iba pre jeho oči.

Bol ňou posadnutý. Ona si to nikdy nevšimla, ale Noah ju zakaždým pozoroval a obdivoval jej krásu. Jej modré oči a havranie vlasy presne takej istej farby ako tie jeho.

Považoval to za znamenie. Znamenie, že boli pre seba ako stvorení a nemohol ju mať nikto iný okrem neho. Keď rozprávala, hltal každé jedno slovo a nechal sa unášať jej dokonalým melodickým hlasom.

„Kde sú ostatní? Kde je Jack? " položila mu otázku a nespúšťala oči z jeho zakrvavených rúk.

Noah jej nikdy nenaháňal taký strach ako v tej chvíli. Chcela, aby tu boli ostatní. Potrebovala ich blízkosť ako soľ.

Noahovi pri mene Jack potemneli oči hnevom. Tak veľmi ho nenávidel. Vedel, že bol do Adary zamilovaný. Musel sa ho zbaviť. Nemohol pripustiť, aby sa o tom dozvedela a začala opätovať jeho city. Ani náhodou. Adara bola len jeho. A on si to musel poistiť.

Dal jej dole reťaze, to jeho by mala brať ako svojho hrdinu, svojho záchrancu. Ale ona sa musela spýtať na Jacka! Nezdržal sa hnevu.

„Chceš ich vidieť?" povedal Noah s krutým úsmevom.

Teraz si Adara bola istá, že niečo nebolo v poriadku. Správal sa ako šialený. Bolo by možné, že by...ju bol schopný uniesť? Že to všetko jej spôsobil on? Ona si ako hlúpa myslela, že ju prišiel zachrániť, ale to on ju zavrel do tej cely?

Prehltla a bojazlivo na neho hľadela. Jeho nahnevaný výraz ju oblial ako studená sprcha a ona si uvedomila, že to všetko bola pravda.

Ale prečo ju, preboha, uniesol jej vlastný kamarát?

Zvýskla, keď ju zdrapil za zápästie pravej ruky a ťahal z cely. Po celý čas sa vzpierala, chvela strachom a syčala, pretože silné zovretie Noahovej ruky na rozdratom zápästí jej vysielalo do tela vlny bolesti.

Z ničoho nič sa stočil a necitlivo k sebe Adaru pritlačil. Drsne jej zdrapil bradu medzi ukazovák a palec a zdvihol jej hlavu, aby mu pozerala do očí.

„Chcela si vidieť Jacka. Tak sa za ním ideme pozrieť...princezná," perami jej zľahka prešiel po líci až na čelo, kde jej vtisol bozk.

Vzoprela sa a trhla sebou, na čo sa Noah len bezcitne zasmial a ťahal ju ďalej po tmavej kamennej chodbe ako v nejakom stredovekom hrade.

Adara mala oči vytreštené od strachu. Nedokázala to všetko vstrebať tak rýchlo. Veľmi sa bála o Jacka. Noah sa správal akoby potratil rozum a v takom štádiu bol schopný urobiť čokoľvek.

Konečne zastavili pred drevenými dverami. Rovnakými ako tie jej. Surovo Adaru postrčil dnu a tá nemala šancu udržať rovnováhu. Dopadla na zem a bolestne vzdychla. Obrazila si rebrá a nohy, ale hlavu našťastie uchránila od dopadu na tvrdú hlinenú zem. V očiach sa jej zbierali ďalšie slzy, tiekli po lícach dole a dopadali na zem, kde ich vsakovala hlina ako životodarnú tekutinu.

Prečo jej to Noah robí? Čo mu kedy urobila, že si od neho zaslúžila také správanie?

Tieto a mnoho ďalších otázok sa preháňali v jej hlave ako zúrivá búrka.

Pomaly zdvihla oči, aby videla pred seba. S výkrikom sa zdvihla do sedu. Hľadela priamo do modrých očí, ktoré boli úplne bez života. Bolo to len telo bez duše.

Jackovo telo.

Adara k nemu na kolenách pomaly podišla a ústa si stále prekrývala rukou. Nechcela neprestajne kričať. Roztrasenými rukami si zotrela slzy a snažila sa zhlboka dýchať, lebo v hrudi sa jej tvoril taký tlak, že sa bála, aby jej neroztrhlo pľúca.

„J-jack?" vzlykla a Noah ju sledoval s pobaveným úškrnom.

Ten Noah je ale blázon, čo? :D