This Love

23.kapitola

Keďže dnes je To presne mesiac čo pridávam svoje príbehy na wattpad, nemohla som odolať jednej "oslavnej" časti. Táto je síce trocha nudná, ale pevne verím, že vás aj tak poteší.
Ďakujem za všetko čo ste pre mňa za ten mesiac urobili. Ste úžasné.
❤

****

„Nemusíš tam ísť," odvetila ticho Ria, pozorujúc ma ako si do úst pchám ďalšiu lyžicu ovsenej kaše.

„Nemusím, ale idem," zamrmlala som a aj naďalej som všetku pozornosť upriamovala raňajkám, na ktoré som však vôbec nemala chuť.

„Túto ponuku nesmieš odmietnuť, Franny," ozval sa Tony a keď som sa zadívala jeho smerom na perách sa mu pohrával obrovský úsmev. „Ria je veľkým fanúšikom školy a keď ti navrhne niečo také..."

„Nie som žiaden fanúšik školy!" prerušila ho Ria nevrelo, načo sa on rozosmial.

„Veď si za celý život chýbala možno dvakrát a to len z dôvodu, že ti bolo zle."

„Za to ty," podpichla a nahnevane sa na neho zamračila. „Si školu bral ako návštevu u zubára, chodil si tam iba keď to bolo nutné!"

Tony sa zase zasmial, ale postupne sa upokojil a jeho výraz tváre sa zmenil na pokojný a láskavy. „Chodil som tam, lebo si tam chodila ty."

Potom sa na seba dlho dívali a dala by som ruku do ohňa za to, že myšlienkami si želali byť v spálni... nuž, nie v mojej prítomnosti.

„Fuj," zamrnčala som. „Tie vaše romantické reči ma nútia schytiť nôž a bodnúť si ho do oka."

„To by asi trochu bolelo," prehodila Ria a následne ma štuchla do boku. „Si si istá, že to zvládneš?"

Musela som klamať, pretože v skutočnosti som si nebola istá takmer ničím.

„Nejaký kvázi rozchod vzťahu, ktorý vlastne ani nebol vzťah, s chalanom, ktorého mám v skutočnosti rada, ale on nemá rád mňa, ma predsa nemôže rozhodiť."

Nekomentovali to a ja som presne tušila prečo. Jednoducho poznali pravdu. Môj včerajší emocionálny zlom ich dostatočne presvedčil o tom, že moje city sú až priveľmi veľké na to, aby len tak zmizli. Preplakala som takmer celú noc, myšlienkami som sa vracala k spoločným bozkom a všetkým tým dotykom, ktoré mi venoval a dospela som k záveru, že to boli najkrajšie týždne môjho života.

Každé škaredé slovo, ktoré vyslovil mi vynahradil niečim, načo nikdy nezabudnem.

No a zároveň som si sľúbila, že to bolo poslednýkrát, čo som pre neho plakala. Stačilo. Nezaslúži si moje slzy a rovnako tak si nezaslúži ani city, ktoré k nemu tajne prechovávam.

***

Myslela som si, že to bude celkom normálny, obyčajný deň, ktorý prežijem so sklonenou hlavou a myšlienkami úplne v inej dimenzií, ale mýlila som sa.

Každý človek pozná ten deň, keď si neželá nič iba byť neviditeľný. Lenže práve v takéto dni mu ľudia venujú čo najviac pozornosti.

Aj ja som si spokojne kráčala školskou chodbou, keď som si uvedomila, že na mňa všetci pozerajú a niečo si medzi sebou hovoria. Najprv ma to nijako nezaujímalo, ale keď sa to zmenilo na široké úsmevy a pohľady s nadvihnutým obočím, začala som sa samej seba pýtať, čo som zase pokazila.

Niečo.. rozhodne nebolo v poriadku.

A pravdu som sa dozvedela až od Lucy, ktorá sa opierala o dvierka mojej skrinky a nervózne ma pozorovala. Keď som podišla až úplne ku nej, vystrela ruku, v ktorej zvierala mobil a otrčila mi ho pred oči.