Fair play

1.kapitola

Ahojte, volám sa Nela. Mám čerstvých 15 a nie som moc športový typ. V poslednom čase sme s kamarátkou začali chodiť na mieste hokejové zápasy. Nejak sa mi ten hokej zapáčil, priznám sa, že som tomu veľké nádeje nedávala. Moju kamarátku Kláru to bavilo tiež veľmi ale ona je skôr ten typ čo pozná každého hokejistu v našom veku teda od 15 do 19. Mám ju veľmi rada. Sme najlepšie kamarátky. 

Ráno som vstala ako vždy skoro kedže môj brat Kristián má len dva roky a je to ranné vtáča. Vstala som okolo 7:00. Pozrela som si do mobilu a tam zbadala mnoho upozornení. Svietil mi instagram, facebook, messenger a snapchat. Všetko som si prebehla len na rýchlo a otvorila som chatove okienko messengeru. Jasné písala mi Klára ako vždy. 

Klára: Dobré ránko moje. Dúfam že nespíš :* písali mi chlapci či ich pôjdeme pozrieť na  zápas... Chcem ťa s nimi zoznámiť.

Ja: No ahoj pravdaže som už hore veď vieš Kiko.. Aj teba zobudili Erik a Marko? Na aký hokej vlastne?

Klára: Že sa vôbec pýtaš :D no hrajú dorastenci dnes o 15:30. :)

Ja: Dobre ale stretneme sa o 15:00 ako vždy :) dobre už musím idem sa najesť.

Klára: okey zlato :* budem tam :* NEMEŠKAJ :D ;)

Dobre takže na dnes už program mám. Nikoho z dorastu nepoznám takže som zvedavá koho mi predstaví. V kúpeľni som si spravila svoj každodenný rituál a išla sa naraňajkovať. Dnes to pude praženica. Mňam! 

"Nelká sprav aj mne" kričala na mňa mama. 

"Ako si želáš" zasmiala som sa a spravila jesť.

Po raňajkách mama vzala brata von a ja som si ešte zdriemla. Zobudila som sa až okolo obeda keď som počula brata ako prichádza domov. Na obed mi priniesli rezance z čínskej reštiky. Keď som dojedla spratala som a išla pozrieť na mobil na čas. Bol ten správny čas sa ísť nachystať. Dala som si vážne dlhú sprchu, jemný make up a smerovala som k skrini. Každodenná dilema čo na seba. Vyriešila som ju a tak som vyrazila. 

"Ahoj " skríkla na mňa Klára ešte z diaľky.

"Meškáš" odvrkla som unudene. 

Objali sme sa ako vždy a smerovali sme na zimák. Keď sme dorazili na tribúne už sedeli nejaký chalani a my sme smerovali za nimi. Hurá pomyslela som si. Predstavili sme sa a zaujímala sa o hru. Klára si vzala môj telefón a skrolovala instagram. Všimla si že mi nejaký chlapec polajkoval veľa fotiek. 

"To si mi kedy chcela povedať?!" naliehala na mňa a v rukách mala môj instagram.

"Nieje to dôležité, aj tak neviem kto to je" pousmiala som sa a sledovala hru.

"Ach Nely to je Šimon, dorastenec teraz je na ľade číslo 79, musíš si ho pridať na snape!" informovala ma.

"Tak ok, pridaj mi ho večer sa mu ozvem." prikývla som.

Hrali úžasne vyhrávali. Na ľade som poznala nejakých chlapcov ktorých mám veľmi rada. Bol to útočník Aďo (moja srdcovka),brankár Maťo (je malý ale najšikovnejší)a Simon toho poznám len z rozprávania Kláry. Blížil sa koniec zápasu keď sa strhla hromadná bitka. Nevedela som kam skôr pozerať. 

Po zápase som sa rozlúčila a šla konečne domov. Bola som unavená tak som sa najedla a išla si oddýchnuť.