Fair play

6.kapitola

Sobotňajšie ráno mi znova spríjemnil Kiko. Spravili sme si krupicu a pozerali rozprávky. Vzala som si mobil a napísala Kláre:

Ja: Klárka ako moja spinkáš?

Klára: Nie, Marko je chorý :D tak ma zobudil veľmi skoro. :P

Ja: Kam dnes behneme? ;)

Klára: Ja neviem niečo vymysli ja sa idem najesť. :*

Nech rozmýšľam ako chcem aj tak stále ešte neviem kam pôjdeme...Počkať práve ma napadlo že je sobota hrá dorast. Neviem či hrajú doma alebo niekde vonku. Napíšem Aďovy on to bude vedieť. 

Ja: Dobré ránko, dnes hráte? ;)

Aďo: Ahoj, ano hráme prečo? :)

Ja: len tak, a kde hráte? :*

Aďo: doma Neliik doma ;)

Ja: prídem pozrieť ;)

Aďo: počkaj ma po zápase aj s Klárou mám chuť na čaj pôjdeme si niekam sadnúť okej?

Ja: dobre ;) 

"Neláá, poď budeš to mať studené!" kričala na mňa mama. Postavila som sa a vychutnala si raňajky. Asi po hodine som napísala Kláre tá súhlasila. Zápas bol o 15:30 takže o 15:00 sa stretneme tak ako vždy.

*********************************

Išla som sa nachystať tak ako vždy. No dnes nejdem kvôli Aďovy ale kvôli Šimonovy. Chcem aby ma tam videl. Je už dosť hodín tak sa vyberiem za Klárou. Už tu na ňu čakám 10 minút, znova mešká. Tuším ju vidím."Klára konečne" skríkla som po nej. "Prepáč prepáč" zadychčaná dobehla. Ponáhľali sme na zimák keďže sme mali málo času. Na zimáku sme si sadli na naše obľúbené miesto. Sedávame tu vždy je to super miesto. Vidieť na všetko. Začala som Kláre rozprávať o včerajšku. Bola rada so mnou. 

Prvé dve tretiny sa im darilo úžasne. Vyhrávali 4:0 ale potom sa dorastenci z BB trochu schopili a nasi chlapci dostali 2 góly. Blížil sa koniec zápasu a stav bol 4:2. Bola som na nich pyšná. Ako som sľúbila išli sme ho čakať. Po 20 minútach a dvoch čajoch konečne prišiel. Lenže nebol sám. Ach toto nie. Šimon tiež ostal prekvapený. "Ahojte" zvolal Aďo. "Ččavte" zakoktala som. Všetci to brali úplne normálne len ja som to akoby stále nechápala. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme niekam najesť po tom výkone čo dnes dali chlapci. Dala som si šalát a chalani nejaké mäso. Klára nebola hladná takže mala len čaj. Kláre zrazu niekto zavolal. Po dvoj minútovom telefonáte prišla. Bola smutná a vytiahli sme z nej, že sa pohádala s mamou a musí ísť domov. Aďo sa k nej pridal a rozhodol sa ju odprevadiť. Ostala som tam sama so Šimonom. Najedli sme sa a on sa na mňa neustále usmieval. Má tak krásny úsmev. "Halóó" zamával mi pred nosom Šimon. "Prepáč zamyslela som sa" venovala som mu úsmev. "Čo ti lieta hlavou slečna" začal sa smiať. "Nič také "zatajila som mu že ho mám plnú hlavu. Vychutnávala som si šalát, keď mi zodvihol hlavu. "Máš tak krásne  oči" zahľadel sa mi do očí. "Ďakujem" oplatila som mu pohľad. "Už by sme mali ísť" navrhol Šimon a pobrali sme sa. Pri mojom dome sme len tak stáli a pozerali sa na seba. Šimon ku mne podišiel bližšie a pobozkal ma. Bolo to krásne tie mäkké pery. Chcela by som ich cítiť stále. On je taký nežný. "To čo bolo?" spýtala som sa prekvapivo. "Prepáč ale na toto som čakal celý čas." usmial sa. "Mala by som už ísť, prepáč je neskoro." usmiala som sa. Ešte ma silno objal a šla som.