Fair play

8.kapitola

Dnes som sa konečne vyspala. Vážne mi to padlo dobre po celom týždni a dnes ma nechal vyspať sa dokonca aj Kiko. Od dnes teda v podstate od zajtra sú prázdniny, to znamená nič nerobenie a leňošenie v posteli. Idem pozrieť do mobilu kde som zbadala, že už je 9:45. Samozrejme milión upozornení z FB. Spravila som si rannú hygienu a dala si malé raňajky. Krásne ranné počasie. Vonku je tak 15 stupňov a svieti príjemné slniečko. Rozhodla som sa, idem si zabehať. Aspoň na hodinku si prevetrať hlavu a užiť si pekného počasia. Ako som čakala vonku je ešte krajšie ako keď som to sledovala z okna. V ušiach mi hučí hudba a ja sa ňou unášam. Zašla som si do malého lesíka, okolo detského ihriska až k ďalšiemu sídlisku. Na semafore svieti zelený panáčik a ja už prechádzam po zebre. Slnečné lúče mi vypaľujú oči a tak radšej prejdem do tieňa. Prvý semafor bol za mnou. Ďalšia zelená výborne dnes to nebolo až tak na dlho. Stojím na zebre slúchadlá v ušiach a oproti na chodníku si pobehuje Šimon. Čo tu robí?! pomyslela som si. Som škaredá takto ma veru vidieť nemôže. Vbehla som na tretiu zebru, keď zrazu vidím veľké auto a môj pád. V mojej hlave nastala tma. 

O 2 hodiny neskôr...

"Slečna počujete ma, haló?" počula som len hlasy a videla teda vlastne oslepilo ma biele svetlo. "Kde to som?!" vystrašene som sa ozvala. "Ste v nemocnici, ako sa cítite?" ozval sa doktor a naďalej mi svietil baterkou do očí. "Čo sa stalo? Prečo som tu?" ignoroval ma. "Máte otras mozgu, zlomenú pravú dolnú končatinu a zjavne len malý šok." pokojným hlasom mi oznámil moju diagnózu. "Kde sú moji rodičia?" náhlila som. "Čakajú za dverami ak nemáte nijaké otázky pošlem ich za vami." oznámil mi. "Ďakujem" zašepkala som. Naši mi všetko povedali, ako sa to stalo. Bolo veľa hodín tak ich už sestrička posielala preč. Sľúbili, že  prídu aj zajtra ak budem chcieť a odišli. Ja som si ľahla a zaspala.

večer..

Zobudil ma buchot a krik na chodbe. Zrazu mi niekto vtrhol do izby bol to akýsi chalan ale v izbe bola tma. V tom prišiel doktor a začal ho ťahať von. Sestra zažala svetlo a aj tak mi bol stále neznámi. "Kto to je?" spýtala som sa nechápavo. "Tvrdí, že vám musí niečo povedať." povedala sestrička. "Dajte nám prosím minútku."ani neviem prečo ale povedala som jej to. Znepokojene na mňa hľadel a vysvetľoval, že ho tá nehoda mrzí. Bol to chlapík, ktorému som vbehla do cesty. Nehnevala som sa keďže som za to mohla aj ja. Po chvíľke odišiel a ja som sa pokúsila zaspať. V hlave som mala stále to ako sa mi to stalo. Premýšľala som. Pomaly som si začala vybavovať prečo sa mi to stalo. Teda hlavne ako. Spomenula som si na to že som tam videla aj Šimona. Potom už mám úplné okno. Ako po nejakej poriadnej žúrke. Takto som premýšľala ešte asi 15 minút a zlomilo ma na spánok.