Sarcasm 2 h.s (PREPÍSANÉ)

03

Ráno som sa zobudila s veľkou bolesťou hlavy, bola som rada, že vôbec žijem. Ležala som na tom starom gauči, prikrytá dekou, ktorú mi darovala babka. Bolo to dávno čo sme sa videli. Tá stará, šialená žena mi chýbala. Zomrela, keď som mala dvanásť. A dôvod? Nebol. Zdravá, radujúca sa žena zomrela na zlomené srdce. 

Pootočila som sa a skoro som dostala infarkt. "Vypadni!" Vyskočila som z gauča a a kričala som. Vedľa mňa ležal úplne cudzí muž. Usmieval sa. Ten prašivák sa usmieval! "Rosie," pokojným hlasom prehodil, "si krásna." Žmurkol jedným okom a zahryzol sa do pery. Pozrela som sa na seba a bola som úplne nahá! Rýchlo som schytila deku a zakrýva sa ňou. Môj zrak som obrátila na niečo, čím by som toho chlapa vyhnala z bytu skôr, akoby ma zabil a niekde naporcoval. Môj pohľad som upriamila na papuče, ktoré som hneď schytila a začala ho nimi mlátiť. "Kurva prestaň!" Schytil ma za ruky a mne následne padla deka. Keď si to všimol, pustil ma a podal mi deku. Nechápala som ho, no deku som mu ihneď strhla a zakryla sa. "Čo chceš?" Jednou rukou som držala silno deku a v druhej som naňho mierila papučou. "Chcem ti pomôcť," postavil sa, no on ,narozdiel odomňa, nebol nahý. Mal na sebe trenírky so spidermanom? Preboha, čo som včera robila? "včera si hovorila, že nemáš prácu a ja ti chcem jednu ponúknuť," prehltol "a ešte sme spolu spali." Pokrčil ramenami. "Čože sme?!" Vykríkla som frustrovane. "Spali?!" Naďalej som kričala a prechádzala sa z jednej strany na druhú. Wau, Rosie! Si jednotka! S niekym sa vysoať a sotva ho poznáš!

"Chcel som ti len pomôcť a potom sa to tak zvrtlo," navliekal si rifle, "a nemusíš to ľutovať, bola si skvelá." Usmial sa. Hodila som po ňom tú papuču, no stihol sa uhnúť. "To nemyslíš vážne! Vypadni!" Ukázala som smerom na dvere zatiaľ čo on navliekal na seba posledný kus oblečenia. "Nerob chybu, chcem ti len pomôcť," zastal pred vchdovými dverami a čakal, že príjmem jeho pomoc. "Vypadni!" Zvrieskla som, strčila ho a zabuchla dvere. "Ak zmeníš názor, tu je moja vizitka. Posunul ju popod dvere a následne som ju zdvihla. Mala naozaj štýlový dizajn.

"Max Wolf," prečítala som. Hmm, Max. Slušné meno. "spoluzakladateľ firmy Wolfworld." Ale za to hlúpy názov firmy. Na vizitke bolo telefónne číslo a adresa, no predpokladám, že firmy.

edward69: FaceTime?
role: okay

Prijala som hovor od Harryho. Na obrazovke sa objavila usmievavá kučeravá hlava. Svojim spôsobom to bol naozaj príťažlivý muž, no dosť sebecký.  "Ahoj Rosie," žmurkol na privítanie, "ahoj Harry," silene som sa usmiala a snažila si urobiť pohodlie na zemi. "Vyzeráš dosť vyčerpane," očividne včerajšok na mojom tvári bol dosť vidieť, "ďakujem, aspoň niekto si užíva," posledné slová som zamrmľala a postavila sa pre vodu. "Hmm, stále máš sexy zadok," rukou si prešiel po perách a premeral si ma, "nemáš náhodou dievča?" Prižmúrila som oči a odpila si. "To neznamená, že nemôžem niekoho pochváliť," videla som, že bol v kancelárii, asi mal poobednú prestávku, "Skarlet je veľmi ústretová," hmm, Skarlet. Meno hodiace sa hadovi. "Tak teda ju pozdrav," hlavu som si podoprela pravou rukou, skúmala som ho a snažila si predstaviť aké by to bolo byť s ním. 

Po polhodinovom klábosení o neexistujúcej práci som sa rozhodla rozhovor ukončiť nezmyselnou výhovorkou. Ďalšie tri hodiny som sa surfovala po internete a snažila sa nájsť si nové zamestnanie. Budem rada, ak nájdem miesto upratovačky, v tejto situácii si nemôžem nič viac ani priať. 

Po neúspešnom dni som sa rozhodla zájsť do Central Parku. Vo filmoch je to naozaj čarovné miesto, no nie je to až tak úplne pravda. Na každom kúsku boli bezdomovci, po ktorých tu ostávali odpadky a špina.  Sadla som si na najbližšiu lavičku a pozorovala ľudí.  Prechádzali sa tu seniori, mladí v pároch, rodiny s domácimi miláčikmi. Naproti stál postarší pán, ktorý predával zmrzlinu. Na tvári mal úsmev, no v očiach mal smútok.

"Dobrý deň, poprosila by som Vás jeden Twister," usmiala som sa a ukázala na nanuk, "ako sa Vám darí?" Pokračovala som, aj keď som tušila, že asi touto konverzáciou nevypátram jeho trápenie. "Dnes je krásny deň," podal mi nanuk, "avšak niekedy nestačí ani to najjasnejšie svetlo, aby Vám rozžiarilo deň." Nečakala som, že mi úprimne odpovie a mohol si všimnúť moje prekvapenie. "Bude to 2.50," siahla som do peňaženky a podala mu tri doláre, "dosť dlho si Vás všímam. Sedávate tu sama a na tvári máte veľmi smutný pohľad," dodal. Dobre, tak toto som naozaj nečakala, keďže som bola ja tá, ktorá mu chcela pomôcť. "Myslím, že ste si ma s niekým museli pomýliť," usmiala som sa, aby som zmiatla jeho pocit. "Som si istý, že sa nemýlim," "nebojte sa budúcnosti, bude pestrá." Vydal mi a venoval sa ďalším zákazníkom. Chvíľu som tam stále v nemom úžase a snažila sa namietať. Ten pán mal pravdu, často som tu sedávala smutná, pretože som to tu navštevovala, keď som si potrebovala oddýchnuť od starostí. Namiesto toho aby som mu dala radu ja, dal mi ju on.