Elizabeth

1. Nová rodina

Elizabeth:

Bolo zase upršané ráno ako skoro vždy. Ponáhľala som sa na raňajky. Nesmela som prísť neskoro, lebo pri dverách vždy stála veľmi nepríjemná upratovačka Marta. Vždy na nás nakričala keď sme prišli neskoro.

Našťastie som to stihla na minútku presne. Sadla som si vedľa mojej najlepšej kamarátky Sašky.

,,Počula som, že dnes majú prísť naši noví rodičia!" pošepkala som Saške. Vtom si nás všimla Marta. Zadívala sa na nás jej prísnym pohľadom. Prižmúrila oči a nakrčila nos. Tak sme radšej zostali ticho a začali sme jesť "úžasný" chlieb s vajíčkovou nátierkou.

Po raňajkách nás poslali do našich izieb. Pomaly sme našľapovali na kamenné chladné schody. Myslím, že som chlad schodov cítila aj cez topánky.

,,Pekne sa oblečte! Dnes je váš veľký deň!" zakričala na nás vždy usmiata a dobre naladená Evka, ktorá je naša vedúca. Jej hnedé vlasy jej inokedy vo vlnách padali až do pol chrbta, ale dnes mala vo vlasoch jednu zvláštnu starú sponu, ktorá pevne obopínala jej vlasy. Za jej modrými očami sa vždy ukrýval úsmev.

Mala som šťastie, že som bola na izbe so Saškou, pretože keď som sem prišla, prvé roky som bola v izbe s Jackom. Bol to malý chuligán, ktorý si rád zo všetkých robil žarty. Párkrát sa mi stalo, že som sa zobudila celá premočená, alebo som mala vo vlasoch zubnú pastu. Je to malý nervydrásajúci chlapec, ktorý snáď z jeho ironických výstupov aj žije. Prešla som ku tmavej skrini, ktorá stála hneď pri kúte izby, v ktorom sa už hodnú chvíľu tvorila zelená, modrá i žltá smradľavá mokrá pleseň.

V skrini som mala krásne červené šaty s bielymi bodkami. Sukňa končila na mojich kolenách a bola zakončená bielou čipkou. V strede pása som mala veľkú bielu mašličku. Výstrih bol malý, primeraný a celkovo som sa v týchto šatách cítila pohodlne. Rýchlo som si ich obliekla lebo som bola veľmi nedočkavá. Zase som si obula moje staré a ošúchané tenisky. Bohužiaľ, balerínky nemám. (pozn.:posledné splesneli :D)

,,Už sa teším na novú rodinku. A kde asi tak budú bývať?" nahlas rozmýšľala Saška keď sme utekali po schodoch. Dole nás už čakala Evka. Postavili sme sa na chodbu a čakali sme.

„Možno v Disneylande." Odpovedala som ironicky a sama som nevedela, kde sa tá irónia vo mne vzala.

,,Ja by som chcela rodinu ktorá býva niekde v meste." povedala som Saške po chvíli.

Vtom sa otvorili veľké tmavé vstupné dvere. Stará kľučka, ktorá bola kedysi pozlátená bola teraz ošúchaná tak, že vyzerala ako čierna.

A ja som si zase spomenula na čas, ktorý som tu strávila. Čas, ktorý som presedela na izbe a len som prežívala.

Bez rodiny.

Dnu vošla mladá pani so svetlými vlasmi. Jej krok bol veľmi pomalý a jej pohľad sa stále upieral na všetko naokolo. Nakoniec zastavila pri nás. Až teraz som si všimla pána, ktorý kráčal takisto ku nám. Jeho vlasy boli dlhšie, skoro po plecia a boli tmavé. Na jeho perách bol jemný úsmev, ale aj tak ma na ňom niečo akoby desilo. Bolo vidieť, že mám isté autority.

,,Ktorú by sme si mohli zobrať?" spýtala sa pani Evky, ktorá sa na nás na chvíľu pozrela.

,,Je to len na vás. Ony sa vám predstavia." Usmiala sa a kývla na nás hlavou.Na Saškinej tvári bolo vidieť že by bola s nimi naozaj šťastná.

,,Ja sa volám Saška a mám 11 rokov. Mám veľmi rada zvieratká" povedala Saška a uškrnula sa. Jej hnedé vlasy si hanblivo založila za ucho a usmiala sa na mladý pár pred nami.

,, Ja sa volám Elizabeth a mám 12 rokov. Mám rada hudbu a rada kreslím." zhlboka som sa nadýchla a usmiala sa. Chvíľu im to trvalo a keď sa obaja usmiali na Sašku vedela som, že si zrejme vybrali ju. Veď kto by odolal Jej čokoládovým očiam a jamke v líci?

Pán a pani si vybrali Sašku. Bola som smutná ale vedela som že aj pre mňa si niekto príde. Dúfam že niekto milý.

,,Ahoj Saška. Dúfam že sa ešte niekedy uvidíme." Navrhla som Saške s úsmevom, ale ona ma asi nepočúvala, lebo hneď vybehla von. Tak som jej bola aspoň zakývať keď odchádzala. Trochu ma škrelo, že sa ani nerozlúčila, ale pripisovala som to tomu, že bola len šťastná. Veď na jej mieste by som bola tiež.

Ale aspoň by som sa rozlúčila.

••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••
Ja som ešte čakala asi 20 minút kým niekto prišiel. Sadla som si na lavičku kde sme sa prezúvali keď sme išli von.

Zazvonil zvonček.

Rýchlo som pribehla k dverám a otvorila som ich. Moje oči sa rozšírili, keď som musela hlavu zakloniť tak, aby som tej žene videla do tváre. Jej zeleno-hnedé oči boli schované za hrubou čiernou linkou a mihalnicami. Skoro som nevidela ich farbu. Mala oblečené tmavé nohavice a bordový kabát, ktorý jej siahal až po kolená. Na nohách som jej videla čierne lesklé čižmy, ktoré boli na vysokom opätku. Vrch čižiem končil kúsok pod jej kolenami. Vedľa nej sa objavil nižší zavalitý mužík navlečený v bledohnedej šušťavej bunde a modrých rifliach.

„S-som Elizabeth." Vystrela som ku nej ruku a ona mi ňou potriasla. Čakala som, že mi povie aspoň jej meno. Nepovedala.

Otočila som sa a vybehla som do izby.

Rýchlo som si zbalila kufor a utekala som späť.

Keď som išla okolo Marty objala som ju, pretože mi bude chýbať ten jej prísny pohľad. (:D) Rozlúčila som aj sa s Evkou.

Vyšla som z domova a nasadla do tmavého auta, ktoré už na mňa čakalo. V aute som sa vypytovala nových rodičov ako sa volajú a kde bývajú.

,,Nestaraj sa! Všetko sa dozvieš!" povedala pani a škaredo sa na mňa pozrela.
Celú cestu som bola ticho. Priznám sa, že som aj tak trochu trucovala. V hlave som si premietala množstvo otázok na ktoré by som chcela vedieť odpoveď.

,,A sme tu! Vystupovať!" povedal mi pán ktorého meno som tiež ani nepoznala. Vyšla som z auta a zostala som v šoku.

Takže toto je prvá kapitolka. Dúfam že sa vám páči... Nové kapitoly budú vychádzať každý piatok večer. :DD Vote+koment poteší. Papa
#VIKINEC