Elizabeth

3. Strach

Keď som počula čo Gertrúda povedala, stuhla som a ešte viac som sa zakutrala pod perinu. ,,Dúfam že to myslela ironicky... A čo keď nie?" V tej chvíli som myslela len na najhoršie. ,,Dúfam že ma nič nezožerie... 

Heh !" Zasmiala som sa nad tým ako uvažujem.

Vytiahla som svoj mobil ktorý som dostala na narodeniny od Evky z tábora. Obal som mala krvavočernevý. 

Vtedy ma napadlo že by som mohla napísať spávu Saške o tom čo sa tu deje.

-E: Ahoj Saška, ako sa máš v novej rodine ? :)

-S: Skvelo Elizabeth :) Musím ísť lebo ideme na pizzu tak ajoj. :D Ešte si môžeme niekedy písať... Kludne napíš keď budeš mať čas.

-E: Dobre napíšem neboj sa. Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať ale keď musíš ísť tak papa.

-S: Ok. Niekedy si popíšeme. Papa.

Odložila som si mobil na nočný stolík a zhasla som malú bielu lampičku. Privrela som oči a snažila som sa zaspať. Vlastneee. Ja som ešte ani nejedla a to je už 19:00 hod. Pomyslela som si a pomaly som zaspávala. V bruchu mi dosť škvŕkalo ale napriek tomu som konečne zaspala.

...................................................................

O 1:55 som sa zobudila na to že som bola už fakt dosť hladná.

Bála som sa ísť von z izby ale nevydržala by som to do rána. Musela som prekonať svoj strach.

Potichu som otvorila dvere. Dvere zaškrípali a už to ma dosť vydesilo.

Obzrela som sa vpravo na prázdnu chodbu ktorá viedla ku toalete. Na stenách boli obrazy nejakých ľudí ktoré som si nikdy nevšimla.

Prišla som bližšie k jednému z obrazov.,,Jessica Randová" Prečítala som si z menovky ktorá bola prilepená na obraze. Hneď vedľa bol obraz Antona a Gertrúdy.

,,Hmm. Takže Anton a Gertrúda sú Randovci... Zaujímavé priezvisko..." Rozprávala som si sama pre seba.

Počkať! Minule písali v novinách že nejaká pani Randová spáchala samovraždu... Premýšlala som v hlave keď som išla po chodbe ku schodom ktoré boli na opačnej strane chodby.

Bosými nohami po špičkách som prešla po bielom chlpatom koberci až ku schodom. ,,Dúfam že ma tu nič neprekvapí."

Vstúpila som na prvý drevený schod ktorý dosť zavŕzgal.

,,Ticho!" pošepla som a ďalej som kráčala dolu schodmi. Strašne mi je zima na nohy... Čo tu nekúria alebo čo ?

Zišla som dole. ,,A teraz kde je kuchyňa ? " Spýtala som sa samej seba.

Dostala som sa do veľkej bielej miestnosti kde boli tiež obrazy ale tento krát to boli obrazy nejakých kráľov a princov.

,,Ale veď toto sú tie isté schody akými som išla aj hore do izby. Mala by tu byť obývačka nie ? A ešte je tu aj ten odtlačok na stene ktorý som si vtedy všimla..." Prišlo mi to dosť divné ale umierala som od hladu tak som sa s tým moc nezaoberala.

Pobehla som ku veľkým dvojitým bielim dverám. Ich kľučka nebola pozlátená ako na všetkých dverách v tejto vile.

,,Dúfam že sú to tieto dvere. Už som dosť hladná."

Vošla som pomaličky dnu. To čo som uvidela ma budesprevádzať celý život... Tak na to nezabudnem.    

Čo sa stalo ? Čo videla v tej miestnosti ? 

Prepáčte ale táto časť je kratšia lebo aj dnes mi bolo trochu zle a preto sa mi to moc nechcelo písať ale ďakujem vám že čítate túto knihu. Poprosila by som komentár aby som vedela či vás táto kniha baví.  Papa

# VIKINEC