Vianoce, sviatky pokoja a radosti?

Ujo Mark...

  Pravé sviatky sú, ak máme pri sebe tých, čo nás ľúbia.

"Mark", zhlboka sa nadýchla a trasúcim hlasom povedala:"Mark je v nemocnici. Mal autonehodu. Na ceste sem, omylom zabočil do zákruty, ktorá bola zanedbalo označená nevýraznou tabuľou oprava", hlas sa jej opät zlomil a schovala si uplakanú tvár do dlaní. Kvôli hustej hmle a tmavému večeru, si to vôbec nevšimol a "napálil" to priamo do ťažkej dreveno-kovovej konštrukcie. Mal prísť až večer, musel ešte niečo vybaviť v práci. Práve kvôli tomu musela prísť teta Liv ráno sama. Och prekliata robota! Nadávala Liv v duchu s predstavou, akoby sa dalo tomu vyhnúť. Aj keď to už bolo zbytočné. Chápala, že jej milovaný manžel má veľa toho na práci a taktiež vedela, že svoju prácu miluje, no občas mala pocit, že viac než ju samotnú. No to pravdepodobne spôsobili mnohé večere, ktoré trávila osamote. Aj keď chcela na Marka počkať, zakaždým zaspala. Každým dňom totiž prichádzal domov čoraz neskôr, unavenejší a podráždený. Veľmi ju to mrzelo a trápilo. Nielenže nemali vôbec čas na seba, porozprávať sa o tom aký mali deň, ale ani nemali čas sa pokúšať o svoje dieťatko, po ktorom obaja tak veľmi túžia. Snažia sa už nejaký ten rôčik a Liv už biologické hodiny tikajú čoraz hlasnejšie. A teraz? Teraz keď sa dozvedela túto zdrvujúcu správu, jej krehké srdce na okamih prestalo biť. Mark, jej milovaný manžel ležal v nemocnici a ani nevie ako je na tom. Vraj informácie po telefóne neposkytujú. Pf! Všetky tie problémy, ktoré sa jej vtedy zdali tak veľmi vážne, zrazu nemajú vôbec žiadnu váhu...

"No tak, majte sa zatiaľ", smutne povedala, kým stála pri dverách zababušená v bunde. "Vôbec neviem kedy sa vrátim. Dúfam, že to bude za pár dní, keďže sú potom Vianoce. A na tie musíme byť doma!," snažila sa komunikovať cez slzy a objímala celú rodinu, ktorá mala teraz chvíľu smútku. Všetci spoločne stáli v otvorených vchodových dverách a s ľútosťou sledovali odchádzajúcu Liv. Keď otočená chrbtom k ceste zatvárala drevenú bránku, zacítila letmý dotyk na pleci. Práve strýko Josh, jej brat, ju s úsmevom zdravil. Avšak keď si všimol uslzenú tvár sestričky, úsmev mu zmrzol. Kým sa stihol na niečo opýtať už sa pri nich objavila babka a ťahala ho dovnútra. "Poď, nechaj ju ísť, všetko ti vysvetlíme," ťahala zmäteného Josha, ktorý sa ani nestihol so sestrou poriadne rozlúčiť.

"To vážne? A kedy sa to dozvedela?", výhľadával u blízkych odpoveď. "Teraz, keď sme spoločne obedovali," musela odpovedať babka, pretože ostatní sa nezmohli na slovo.

Josh si bezradne sadol na gauč vedľa babky. Napätie v miestnosti sa dalo krájať a všetci boli zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Babka sa rozhodla toto utrpenie aspoň trochu zmierniť a tak priniesla z kuchyne misy dobrôt a sladkostí. "Chudák Mark, hádam, bude v poriadku," zastonala babka, kým doniesla na stôl ďalšiu dávku lahodných sušienok."Som si istá, že bude!", snažila sa byť pozitívna dokonca aj Ruth. Konečne po dlhom čase, ju naozaj niečo zaujímalo a skutočne sa bála. Uja Marka má veľmi rada a preto ju táto správa zarmútila. "Ale teraz by sme sa mohli odreágovať trošku. Čo keby sme sa išli prejsť na čerstvý vzduch?", navrhla Jane na spestrenie nálady. Samozrejme všetci súhlasili a pobrali sa do izieb obliecť sa do teplého oblečenia.

Jedenkrát za rok príde ten čas, keď všetku zdanlivú špinu na povrchu prikryje ľahký a chladný prášok z nebies. Vtedy je všetko krajšie.

Čerstvý vzduch skutočne pomáha a keď sa dostal do unavených pľúc, všetkým sa rázom dýchalo omnoho lepšie a už ich tak neťažil smútok. Práve naopak sa všetci zabávali a zo srdca smiali.

Prečo sa stále trápiť nad niečím? Verili, že to dobre dopadne. Snažili sa byť pozitívni.

"Ruth! Potlač nás! Zasekli sme sa!," smiala sa Beth, keď s malým Tomom sedela na saniach pred menším kopcom, no nedokázali sa sami odraziť. "Tak pripravení? Raz... dva... tri... Držte sa!", poriadne zatlačila do ťažkých saní pod váhou súrodencov a keď videla ako sa na konci jazdy takmer prekoprcli na zem, takmer sa zadusila smiechom. "Ste v poriadku?", ihneď sa rozutekala za nimi, aby im pomohla postaviť sa na nohy.

Jane s úsmevom sledovala ako sa jej tri milované deti po dlhom čase opäť spolu hrali. Ruth sa v poslednom čase od všetkých izolovala a ju to veľmi trápilo. Preto teraz, keď ju videla ako sa jej začína u babky páčiť, povedať, že ju to potešilo by bolo len málo výstižné.

Všetci takmer praskli od smiechu a keď sa horko-ťažko vyštverali naspäť hore, pobrali sa už domov. Všetkým sa už totiž mráz vkrádal pod kožu a tak sa chceli v pohodlí domova zohriať chutnou horúcou čokoládou.

"Mami?", Jane sa otočila a keď uvidela ustarostenú tvár svojej dcéri spozornela. "Čo sa deje Ruth?," spomalila, aby vyrovnala s ňou krok.
"Ja... Chcela som sa ospravedlniť za to, ako som sa správala. Nebolo to pekné. Ale vieš, musíš pochopiť, že už nie som dieťa. Právne som dospelá. Keď skončil strýko Mark v nemocnici, zamyslela som sa nas sebou a chcem sa zmeniť. Nezaslúžiš si, aby som ťa takto vynechávala zo svojho života," rozhovorila sa Beth a takmer sa jej tlačili kvapôčky sĺz do očí. Sklopila zrak a potichu dúfala v matkino odpustenie. "Uznávam, že by som ti mala dať viac priestoru a asi si konečne uvedomiť, že už nie si malé dievčatko. No musíš chápať aj ty mňa, keď sa o teba bojím a budem sa stále báť aj keď budeš mať štyridsať," Ruth prikývla a po zdanlivo nekonečnom čase sa matka s dcérou objali. Obom rázom padol akýsi kameň zo srdca a cítili sa voľnejšie ako vtáci.

"No toto!", s otvorenými ústami pricupitali Beth a Tom, keď uvideli ako sa tie dve objímajú nevedeli uveriť vlastným očiam. Aj oni sa pridali k dvom objimacím postavám. "Rodinné objatie", zakričala babka, kým sa blížila k objímacej kope spolu so strýkom Joshom. Ruth zdvihla hlavu a obzrela sa vôkol seba. Zimoriavky sa jej rozptýlili celým telom, srdce jej búšilo v ušiach a jemný úsmev sa jej pohrával na perách. Po svojom boku stála jej úžasná mama, skvelá babka, dvaja výnimočný súrodenci a strýko Josh.
Má naozaj šťastie!