Vianoce, sviatky pokoja a radosti?

Veci sa menia, ale ľudia nie. Určite?

Ak miluješ a si milovaný, akoby boli Vianoce každý deň.

Ruth, zababušená od hlavy až po päty, hneď ako prvé si tú obrovskú kopu oblečenia strhla dole. Bola príliš lenivá na to, aby to všetko upratala do skrine, prípadne uložila mokré kúsky oblečenia na radiátor. Všetko to nechala na stoličke a všimla si svietiaci mobil na posteli. Ihneď po ňom siahla a volané číslo ju vôbec neprekvapilo.

"Ahoj Lucy", volala jej práve tá najlepšia kamarátka, ktorá dobre vedela, že sa jej sem veľmi nechcelo ísť. Lucy vedela o nej úplne všetko. Čokoľvek mala Ruth nové, ihneď jej to musela povedať. Keď ju niečo trápilo, mohla sa jej vyspovedať a ona ju s veľkým porozumením počúvala. Veľakrát si rozumeli aj bez slov. Stačil jednoduchý pohľad a tá druhá už vedela o čo sa jedná. "No čo? Ako sa mi tam máš? Zvládaš to? Byť cez Vianoce zavretá niekde v horách, pfú, obdivujem ťa", ihneď na ňu vychŕlila svoj monológ. "Vieš Lucy, aj keď som ti hodiny rozprávala o tom, ako sem nechcem ísť a že sa určite s mamou znovu pohádam, nakoniec je všetko v poriadku. S mamou som sa udobrila a dokonca musím pripustiť, že sa mi tu vážne páči."
"Páni kočka, ty si ako vymenená", obe sa naraz zasmiali, "a čo tá párty na moje narodeniny? Príde aj Filip," Lucy priplietla do svojho hlasu trošku záhadného tónu.
Ruth sa Filip už nejaký ten rôčik páči a táto správa ju nakopla, o čo vlastne Lucy išlo. Pôvodne sa jej nechcelo na tú hlúpu párty ísť, aj tak vedela, že si to nebude pamätať. Naviac každý rok to spolu oslavujú výhradne salámovou pizzou, vanilkovou zmrzlinou a pozeraním romantických filmov, typu "Bridget Jonesová s rozumom v koncoch." Tak prečo by to malo byť tento rok inak? Kvôli tomu, že to je osemnástka? Vstup do dospelosti? Dievčatá vraj dospievajú skôr a chalani neskôr, takže je zbytočné, aby sa kládol dôraz na tento vek...
Nejde o tú párty, ale o Filipa. Má jedinečnú možnosť sa s ním v kľude porozprávať. A možno si u neho mierne "šplhnúť". Dala by všetko za to, aby pochopil, že má v jej srdci už dlhé roky vyhradené miesto.

"Filip?", hlas sa jej zatriasol a Lucy vedela, že zasiahla citlivé miesto.
"Ja... dohodnem sa s mamou," habkala čo najpresvedčivejšie.
"S mamou? Ruth, si v pohode?," z druhej strany telefónu bol počuť tlmený smiech.
"Samozrejme," odvrkla jej mierne podráždene, "prosím ťa nerieš to. Ahoj."
Sama Ruth bola z jej konania prekvapená. Doteraz všetkých vôkol presviedčala, že je už dospelá a nepotrebuje súhlasy od matky. A teraz? Mala pocit, že sa s matkou opäť zbližujú, tak to nechcela pokaziť.

Zmätená, s ťažkou hlavou, si ľahla na posteľ a nechávala voľný priechod búrlivým myšlienkám.

Je teraz v očiach jej najlepšej kamarátky divná? Myslí si, že je úboho závislá na matke? Ale veď nie je závislá! Je snáď niečo zlé dohodnúť sa s osobou ktorá vás priviedla na svet či sa môže ísť niekam zabávať?
Áno, prednedávnom by takýto názor s chuťou vysmiala, no tu... Tu oddelená od bežných problémov, keď mala čas na to, aby spomalila, si jednoducho začala všímať veci, ktoré predtým s ľahkosťou prehliadala a vôbec si ich nevážila.
Nevážila si strechu nad hlavou, teplé jedlo, zdravie rodiny. Nevážila si rodinu. Pocítila pocit, ktorý už veľmi dlho necítila. Hanbila sa za seba.

Modré očí plné sĺz smutne upierala na strop. Trasúcimi rukami zvierala teplú prikrývku vďaka ktorej sa chcela schovať pred svojou minulosťou. Hlúposť, drzosť, nevera, klamstvá...

Stačí! S hnevom sa rázom postavila. Slzy, kvapka za kvapkou, padali k jej nohám. Rozhodla sa však tieto pocity ponechať hlboko v útrobách svojho srdca. Srdca, ktoré sa už konečne prebralo, bilo tak hlasno ako ešte nikdy. Musí to napraviť! Ešte predsa nie je neskoro, nikdy nie je neskoro, môže to napraviť.

S nahromadeným entuziazmom pribehla k zrkadlu z vnútornej strany skrine, papierovou vreckovkou si zotrela zvyšky sĺz z líc a jedeným pohybom si zaviazala vlasy do čudného uzlu, ktorý len silou vôle držal. Zapozerala sa do lesklých očí "novej baby", ktorá na ňu hľadela zo zrkadla a usmiala sa povzbudzujúcim úsmevom. Dúfala, že jej tým dá odvahu spraviť prvý správny krok do nového začiatku. Chce sa zmeniť. Musí sa zmeniť!

Potichu sa priblížila k dverám kuchyne, odkiaľ sa ozýval radostný smiech. Pousmiala sa a namiesto tichého pozdravenia, vyskočila ako zúrivý lev s doprovodom hlasného revu. "AAAA!" Nikto netajil obrovské zľaknutie. Beth popadol záchvat smiechu ku ktorému sa, po strávení počiatočného šoku, pridali aj ostatní. "Ruth!", babka sa snažila cez dusenie smiechom "vynadať" vnučke, "skoro som z teba dostala infarkt! Takto ma strašiť na staré kolená." Na znak ospravedlnenia, ešte stále smejúca Ruth, darovala zľaknutej babke, na znak ospravedlnenia, vrúcne objatie. Tá ju pohladkala po jemných hnedých vlasoch, ktoré zdedila po otcovi a objatie jej opätovala.

"Čo robíte?", spýtala sa po pár minútovom objímaní a takisto ako strýko Josh siahla po čerstvo urobenom kuracom rezni. Všetkých do jedného správanie Ruth veľmi prekvapilo. Už na prechádzke si všimli výrazné zmeny v jej správaní. Teraz jej pekný úsmev tvár zdobil omnoho častejšie. Hrala sa s jej dvomi súrodencami, sama od seba sa ospravedlnila svojej mame, ktorú už mala v pláne vynechať zo svojho života. Celú rodinu to trápilo, pretože videli, že to trápi aj Jane. Veď kto by sa cítil dobre pri pomyselní, že stráca dcéru? Ale teraz, keď ich našli v objatí... Nikto nevedel uveriť vlastným očiam. Babka nebola jediná, ktorá verila, že toľká zmena nastala práve kvôli ujovi Markovi. A nakoniec prišla dole k rodinke skôr než musela a ešte s teatrálnym nástupom. Všetci sa veľmi tešili. Ich stará dobrá Ruth bola späť. To milé mladé dievča plné šťastia, lásky a smiechu. "Hej! Ja nemôžem a ona môže?," Josh hodil na babku urazený pohľad a jeho pekné oči boli skoro zaplavené slzami. "Ale prosím ťa na koho to hráš?", Beth pobavene štuchla Josha do rebier, až mu z rúk vypadol práve "ukradnutý" rezeň priamo na zem. "Ale to nieee!," dramaticky si kľakol k bezvládne ležiacemu kúsku upraženého mäsa a vzpínal ruky k nebesám s otázkou na perách. Prečo?? "Drahý Josh, na znak súcitu s tvojou stratou mi dovoľ darovať ti môj." Josh pomaly zdvihol hlavu a striedavo sa pozeral, raz na Ruth a raz na jeho spásu, ktorú držala v rukách. Ležérne sa zdvihol a s poďakovaním si ho opatrne zobral. Všetci sa začali usmievať a až prehnane tlieskať nad podareným divadielkom. Jediná babka nechápavo krútila hlavou, "nechápem, veď o chvíľu bude obed."