Vianoce, sviatky pokoja a radosti?

Rodinné záležitosti.

Bol raz jeden... a teraz? Ale áno, je tu stále. A čoskoro príde. Stačí tomu len veriť.

„Drahá Beth, dovoľujem si ťa pozvať stráviť Vianoce do môjho domu v Johnsonville. Zažijeme určite veľa zábavy a pekných chvíľ ako každý rok. Prídu všetci, vrátane tety Liv a strýka Marka. Veľmi sa na teba teším!

S láskou,

tvoja stará mama Amanda.

Srdce jej od toľkej radosti poskočilo a hoci aj s vetrovkou a čižmami na nohách, utekala za mamou povedať jej túto skvelú správu. „Mamii!!, kričala, kým sa horko-ťažko predierala úzkym priestorom pri mohutnom vianočnom stromčeku, „hádaj čo! Babička ma pozvala na Vianoce k nej!" , Jane sa na chvíľu prestala venovať chutnej brokolicovej polievke, ktorej lahodná vôňa sa vznášala po celom byte a s úsmevom sa zapozerala na svoju rozžiarenú dcéru. Beth svoju mamu nadovšetko milovala. Mali medzi sebou neobyčajný vzťah, ktorý sa videl len u máloktorých. Nemali sa problém porozprávať hoci aj o dokonalých vlasoch náhodného mladého chalana na ulici. Veľmi si ju vážila a obdivovala ako dokáže s takou ľahkosťou zvládať chod celej domácnosti a k tomu tri neposlušné deti. Bolo jej ľúto, že tomuto všetkému bola vystavená sama. Jej otec už niekoľko rokov nebol medzi živými. Pre Beth bolo príliš bolestivé myslieť na neho, ale vyhradila si pre neho špeciálne miesto v srdci, kde na neho nikdy nezabudne. Najviac ju mrzí, že si na neho skoro vôbec nepamätá. V hlave sa jej občas vynoria matné obrazce, ktoré len sťažka možno nazvať spomienkami. Mami sa na neho moc nepýtala, lebo dobre vedela, že aj ona to zvláda ťažko.

„To je úžasné!", úsmev sa jej rozšíril ešte viac a siahla po červenej obálke ležiacej pri koreninách. „Aj nám už prišli. Čudujem sa prečo nám starká Amanda nepošle jednu pozvánku, ale zakaždým osobitne, dokonca aj Tom dostal vlastnú", zobrala ďalšiu do rúk, no tentokrát zelenej farby. „Tvoju som nechala ležať pri dverách, aby si si ju po príchode našla. Viem, ako sa zakaždým z toho tešíš."„Ďakujem! Veď poznáš babku. Snaží sa byť len originálna", zobrala si od mamy zelenú pozvánku a kričala jej, keď už bola na polceste k dverám izby päťročného bračeka Toma. Jemne zaklopala, zelenú obálku schovala za chrbát a až, keď začula tiché pozvanie dovnútra ich otvorila. Malý chlapček sedel na posteli a skľúčene pozeral kreslenú rozprávku, v ktorých Beth nikdy nevidela žiadny zmysel. „Čo sa stalo?" ,prisadla si k ustarostenému bračekovi a postrapatila mu jeho hnedé kučierky. Ten zaklipkal uslzenými očami a potiahol nosom. "Babka Amanda vás všetkých pozvala na Vianoce k nej do veľkého rodinného domu, iba na mňa jediného zabudla," rýchlo sa rozhovoril, keď mu konečne niekto venoval pozornosť. Jane, aj keď veľmi chcela a skutočne sa snažila, nedokázala synčekovi venovať všetku svoju pozornosť a preto teraz nemala ani len tušenia, že malý Tom sa trápi kvôli niečomu takémuto. Pravdepodobne ju zahliadol s obálkami v ruke a keď on žiadnu do rúk nedostal, predpokladal, že pre neho tam žiadna nie je. Beth ju s tým odmietla zaťažovať, dobre vedela, že to zvládne aj sama. Takmer štyridsaťročná žena, ktorá okrem vybavovania objednávok svojich ručne maľovaných šatiek či tričiek, sa musí starať aj o čistotu a vôbec celú domácnosť, má toho viac než dosť. Nie len Beth, ale aj Tom a Ruth si svoju matku nadovšetko vážili, len jej to nedávali patrične najavo. Aj keď celý byt bol naplnený horlivou láskou od hora, až po spodok... Matku troch detí veľmi zaujímalo, ako sa cítia po strate otca. Vedela, že to nemajú ľahké a že im veľmi chýba, veď to predsa mala rovnako, no cez to sa túžila o tom s nimi otvorene porozprávať. Bolesť a strach, však boli omnoho silnejšie a doteraz nenašla odvahu spýtať sa.

Hlas sa malému chlapčekovi zlomil a schoval si uslzenú tvár do dlaní. Nechcela ho už viac napínať a preto sa rozhodla, konečne mu prezradiť, že v skutočnosti babka nezabudla na nikoho, a tobôž nie na jej milovaného malého vnúčika. „Tom? Ale ja si nemyslím, že na teba zabudla.", šibalsky sa usmiala, zatiaľ čo v rukách držala jeho pozvánku a tajomne ju strkala Tomovi pod nos.

Odraz zelenej farby papiera sa zaleskol vo zvyšku sĺz v jeho belaso modrých očiach, v ktorých už smútok stihlo vystriedať prekvapenie. „Och, ona nezabudla?", habkal, kým naťahoval ruky. Beth sa zrazu rozlial v srdci, ten dobre známi, blažený pocit, ktorý tak nádherne hrial. „Tak, misia splnená," pomyslela si, kým zatvárala dvere na izbe, aby nechala bračeka v pokoji si vychutnať vytúženú pozvánku. Radostne doskackala až ku kuchyni, kde sa mama stále zvŕtala okolo hrncov, a vo dverách urobila nemotornú piruetu. „Bravo!", zatlieskala mama, kým nastierala príbory a taniere na čerstvo prestretý stôl. Keď už všetko bolo pekne pripravené a v strede stola sa v obrovskom hrnci vynímala tá skvostná brokolicová polievka, už všetci traja sedeli na svojich miestach a vychutnávali si tú dobrotu.

„Tak čo? Tešíte sa na vianočné prázdniny?", spýtala sa Jane, kým jej ďalšia lyžica polievky putovala do úst. „Samozrejme. Dva týždne bez školy a ešte k tomu samotné Vianoce stráviť u babky v Johnsonville, paráda!," usmiala sa Beth a jej braček horlivo prikyvoval. „Zavolala si už aj tete Liv? Dúfam, že tam príde aj spolu s Markom. Čo by to boli Vianoce bez nich?, pokračovala Beth za čo dostala od mami potvrdenie. Mamina sestra Liv si so svojimi dvomi neterami a synovcom rozumela až veľmi dobre. Vždy sa mali o čom porozprávať a pri každom stretnutí sa dobre zabavili. Smutné však je to, že ju bohužiaľ vidia len málokedy. Nebývajú zrovna blízko pri sebe a preto musí byť nejaký sviatok či oslava, aby sa mohli stretnúť. Tento rok opäť s nimi strávi Vianoce a aj preto boli všetci vzrušení. Jediná, ktorá ešte o tohtoročných plánoch nevedela, bola Ruth. Večne sa niekde flákala s partiou kamarátov, ktorí neboli zrovna príkladom dobre vychovanej mládeže. Ich zábava sa málokedy obišla bez alkoholu a nejeden raz už z Ruth boli dokonca cítiť cigarety. Hoci mala veľmi tolerantnú mamu, bola toho názoru, že existujú isté hranice, ktoré sa musia dodržiavať. Preto jej obmedzila vychádzky na trikrát do týždňa, dúfajúc o aspoň miernej zmene správania jej dcéry. Osemnásťročná dcéra nebola z toho práve nadšená, no rozhodla sa to rešpektovať. Aj keď jej vek signalizuje plnoletosť, nič to neznamenalo kým... Žije pod matkinou strechou! Zaujímali ju síce iné veci, typu make-upu a toho aká hudba práve letí v rádiu, všetci si však boli istí, že aj ona sa bude na babku a rodinku veľmi tešiť. Môže to byť lepšie? Po rýchlom zjedení mama začala upratovať špinavé taniere zo stola a Beth zas utekala pobaliť celú rodinu. Už len jedna noc a hor sa smer Johnsonvill!