Another story

Kap. 7.- Ešte nie je čas...

,,Mal by si jej to povedať." Zašepkala mu do ucha. To si akože myslia, že ich nepočujem?! Alebo to robí naschvál? Myslím, že Cèline sa ešte so mnou porozpráva...

,,Oco. Poď sa prejsť." Poviem a vezmem si kabát. Oco len hlasno vzdychne a niečo jej šepne späť. Potom prejde do predsiene a obuje sa. Ja už hotová čakám vonku a sledujem malebný Paríž. Chladný vietor fúka do všetkých smerov, preto si nasadím čiapku. Obzriem sa na dvere, ktoré sa zatvoria a oco príde ku mne.
,,Môžme?" Spýta sa a neisto vyjde po chodníku.

Prikývnem a pridám sa k nemu. Kráčame ulicami mesta a ja len hľadím do chodníkov. Až po desiatich minútach chôdze sa odvážim spýtať sa.
,,Prečo si mi nepovedal, že mám brata?" Vysypem na rovinu. Nechcem kľučkovať okolo horúcej kaše. Už viac nie.
Pozriem naňho. Ostré rysy tváre sa mu ešte väčšmi zvýraznili akonáhle zaťal sánku. Stále však hľadí vpred, nepozrie na mňa.

,,Bolo to dávno. Dávno pred tvojou matkou. Hádam už aj tridsať rokov." Povie potichu a zastaví pri jednej lavičke. Sadne si, a tak ho nasledujem.
Zhlboka sa nadýchne a konečne mi pozrie do očí. V tých jeho vidím smútok a možno aj slzy. Ak sa však chcem dozvedieť pravdu, inak to nepôjde.
,,Bola krásna. Jej ohnivé vlnité dlhé vlasy, modré oči, štíhla postava. Bola dokonalá." Zaspomína. Pichne ma pri srdci. Oco s inou ženou, ako je moja mama? Dobre, je nesmrteľný, ale že by si užíval každú chvíľku?

,,No bola človek. Obyčajný človek. Predsa ma však na nej niečo fascinovalo. Bolo to v Anglicku. Vždy, keď som s ňou bol, ani počasie sa mi nezdalo také pochmúrne.
Naposledy som ju videl, keď mi oznámila, že je tehotná a dieťa je moje. Vravel som jej, že sa možno nenarodí, ona však trvala na svojom a chcela ho vychovávať. Viac som ju nevidel..."
Tuho zovrie oči a oprie sa o kolená. Bolí ho to. Aj mňa by bolelo.

,,Čo potom?" Spýtam sa.
Nič. Žiadna odpoveď. Chvíľu len mlčí, trasú sa mu ramená. Kebyže ho nepoznám, poviem, že plače. On však len rozmýšľa. Možno spomína.
,,Mala si meniny." Zmení tému.
,,Mala. Neoslavujem ich už dosť dlho. Oco musíš mi to povedať. Čo sa stalo s mojím bratom?" Nalieham naňho.
,,Poď, ideme si niečo kúpiť. Nechceš čaj?" Neodbytne sa postaví na odchod smerom ku stánku s občerstvením.
Neostáva mi nič iné, len ho nasledovať.

Čo sa s ním stalo? Je to až také zlé, že mi to nechce povedať? Musím to zistiť, nech je pravda akákoľvek. Musím čeliť aj minulosti.
,,Dva čaje prosím." Povie oco na chlapíka za pultom v jednom malom obchode. S úsmevom prikývne a pripravuje nám nápoje.
,,Fakt je to až tak zlé?" Spýtam sa a pozorne ho sledujem.
,,Caroline. Je to minulosť. Nemá ťa to čo trápiť. Dôležité je, že si v poriadku." Usmeje sa, no vidím, že nie je úplne v poriadku. A ani ja nie som v poriadku.

Keď sa pozriem na chlapa za pultom, niečo mi na ňom nesedí. Sledujem jeho pohyby. Akoby nevedel, čo s rukami. Krúti hlavou a ruky mu lietajú do strán.
Zaťahám oca za rukáv, že ho odtiaľto dostanem. Oco na mňa pozrie prekvapene, no keď vidí, kam sa pozerám, pochopí a cúva so mnou.
Zrazu však chlap uprie pohľad na nás. Jeho oči sú celé čierne. Usmeje sa a odhalí tak zuby ostré ako ihlice. Automaticky siahnem po opasku so zbraňami. Vytiahnem serafskú dýku.

,,Castiel." Zašepkám a žiarivé ostrie vyskočí z rukoväte. Otočím sa na oca, ktorý prikývne a ide na odchod. Dvere sa však zabuchnú a zamknú.
,,Nechceš odísť, Alastair." Povie chlap. Keď naňho pozriem, už to nie je človek. Je to len démon s chápadlami. Modrá koža pokrytá šupinami, oválna hlava s čiernymi veľkými očami a otvor s ihličkami namiesto úst. Pripomína mi rauma, no zrejme je to niečo iné.
,,Čo chceš?" Spýta sa oco. Ja len nemo hľadím na ten výjav predo mnou. Môj oco sa rozpráva s démonom? Dokonca som tento druh ešte nikdy nevidela.

,,Ty vieš čo chcem." Povie iný hlas. Otočím sa a vidím toho ryšavého chlapa z môjho sna.
,,Christian." Povie oco. Vyjavene na to pozerám.
,,Nie som Christian, už viac nie. Som niekto iný." Zaškerí sa a zmizne. Zostane po ňom len kúdol modrého dymu, ktorý sa aj tak vyparí.
Namiesto neho sa však v miestnosti objavia démoni. Takí istý ako ten za pultom, len ich je veľa.
Sledujem ich pohľadom a pomaly každého skúmam. Zatiaľ neútočia. Prehmatnem si serafskú dýku a z opasku vytiahnem ešte jednu. Tá hneď zažiari. Oco už má pripravené nejaké čarodejné triky.

Zrazu sa jeden rozbehne smerom ku nám. Okamžite po ňom seknem, no uhne sa. Chápadlami sa snaží obmotať mi moje zbrane, no nepodarí sa mu to. Napriahnem sa a odseknem mu dve chápadlá. Za mnou a okolo vidím modré kúdolia iskier a dymu. Oco sa ma snaží chrániť.
Démon sa však snaží dostať ma aj bez chápadiel.
Hodí sa po mne, no ja sa uhnem, až spadnem na zem. Zatiaľ čo on letí vzduchom, zapichnem mu dýku presne do hrudi a odvrátim tvár.

Čierne kvapky ichoru dopadnú na zem a démon sa rozplynie. Zoberiem zo zeme dýku a prezriem si okolie.
Je ich veľa.
To jediné mi prebehne hlavou, keď vidím miestnosť. Narýchlo si vytiahnem stélu a začnem kresliť. Sila, presnosť, výdrž, rýchlosť a nedokončená hojivá runa. Tá sa mi bude hodiť, keď to prežijem. Z ruky mi stúpa dym a pohľadom skáčem z oca na moje dielo. Nemám čas myslieť na bolesť, adrenalín mi dovoľuje len nedočkavo čakať, kým dokončím svoju prácu. Všetky runy zasvietia žiarivým svetlom a mnou prejde vlna energie. Vraveli, že veľa mocných rún môže oslabiť aj silných lovcov, no teraz sme v krajnej situácii.

Rozbehnem sa oproti ďalším démonom a sekám po nich ako viem. Dvoch zabijem, jeden sa po čase rozplynie. Už som takmer pri ocovi, no cestu mi zatarasí ten muž.
,,Nechaj ho. Dostane, čo si zaslúži." Povie potichu. Nevidím na oca, taký je vysoký. Pozrie mi rovno do očí, akoby sa predieral celým mojim vnútrom niekam hlboko, hlboko do mňa. Prejde mnou náhla slabosť. Odvrátim zrak len veľmi ťažko a obísť ho je pre moje nohy nezvládateľné. Padnem na kolená, pohľad upieram na muža predo mnou. V očiach sa mu zračí tuhý ľad, keď sa otáča a smeruje k môjmu ocovi.

To už ale nemám dosť síl a v hrudníku ma pichne priamo pri srdci. Zveziem sa na zem a prizerám sa, ako démoni držia za ruky oca. Ten sa nemôže vzpierať, nemá síl. Tvár má strhanú a len ťažko sa pozerá na muža pred ním.
Niečo hovoria. Mám potrebu vedieť, čo to je, no už ma klamú aj moje zmysli. Všetko sa so mnou točí a hlasy sa miešajú v jeden šum. Snažím sa udržať otvorené oči, keď nič iné. Vidím, ako ten muž vzal odniekiaľ dýku, ktorá zažiari. Serafská dýka. Zrazu sekne a oco sa prudko otočí smerom ku mne. Po líci mu tečie krv, veľa tmavej krvi. Na jeho modrej koži vyzerá ako čierna.

,,Nie!" Zaskučím, pretože už ani kričať nedokážem. Čokoľvek mi spravil, nie je to nič dobré. Ťaží ma celý hrudník a ďalšie nádychy mi robia starosti.
Pozerám na oca, ktorý zťažka prikývne. Zrazu sú všetci preč. Všade je ticho, už ani môj senzor nevrieska od démonskej aktivity. Nemám však energiu hýbať sa.

Vidím oca, ktorý sa rozbehne ku mne.
,,Už bude dobre. Bude dobre Caroline." Povie a vezme ma do náručia. Cítim, ako sa kolíšem a tiež niečo vlhké na mojom líci. Neviem však, či sú to moje slzy, či ocove, alebo je to jeho krv. Neviem, nedokážem nad tým myslieť. Jediné, čo viem je, že už opäť nemám síl udržať oči otvorené, či neskončiť v bezvedomí. Mám pocit, akoby som sa opäť strácala...