Another story

Kap. 13.- Volanie...

Hlasy. Tlmené, mužské, nahnevané. To všetko mnou prejde za tri sekundy, čo sa vzbudím.
Jack nereaguje. Stále leží podo mnou, ticho sa mu nadvihuje hruď. Na perách mu pohráva úsmev, taký nevinný. Má ho len keď spí. Jednou rukou ma objíma, nedovolí ujsť, ochraňuje.
Dole sú však hlasy čoraz nahnevanejšie. Budem tam musieť ísť.
Zrazu počuť tresk. Nato sa už aj Jacques trhne zo spánku a okamžite otvorí oči. Preskúmava nebezpečenstvo len čo sa posadil a mňa zakryl svojím telom na ochranu. Keď zistí, že mi nič nehrozí, ruku stiahne k sebe. To však spôsobí len to, že ma objíme.

,,Niečo sa deje. Dolu." Vysvetlím, keď nechápavo hľadá pôvod jeho náhleho zobudenia.
Prikývne, postaví sa a rýchlo na seba hodí tričko. Postavím sa tiež, avšak moje tričko je v kuchyni. Áno, tam sa nejako nechalo.
Vonku sa stmieva, prespali sme celý deň. Niekto musí byť naozaj hlúpy, keď ide za vlkolakmi pred nocou splnu.

Nečudujem sa ani, že Jack je ako na ihlách. Pobehuje po miestnosti a upratuje, zatiaľ čo ja si hľadám kúsky môjho oblečenia. No, nie všetky. Niektoré, napríklad nohavice, mám úplne roztrhané na kúsočky. Vzdychnem si, prejdem k batohu a vytiahnem si náhradné. Ešteže som si ich vzala.

,,Kúpim ti nové." Zamrmle Jack, keď okolo mňa prechádza do obývačky upratať deku, provizórne lôžko na studenej zemi, na ktorom mi však vďaka Jackovi bolo teplo.
,,To určite." Zafrflem a natiahnem na seba nové džínsy. Jack sa potichu zasmeje. Keď sa otočím, všetko je preč. Žiaden dôkaz o tom, čo sa tu stalo. Akoby to všetko zmizlo. Pozerám na zem, kde sme ešte pred chvíľou spolu spali. Nič. Len teplý vydýchaný vzduch a čerstvé spomienky mi pripomínajú Jacka a mňa spolu.
Zrazu ma zozadu objíme, ruky prekríži na mojom bruchu. Jeho teplé pery sa dotknú môjho krku.
,,Nezabudnem. Nikdy." Zašepká a opäť ma pobozká na krk. Prejde mnou príjemné teplo, stále však pozerám na tú zem.

Ďalší krik ma však prebudí. Hlavu okamžite otočím ku dverám, vyvlečiem sa z Jackovho zovretia a idem von.
,,A ja som si myslel, že to bolo len v mojej hlave." Zamrmle si pre seba Jack, ja už kráčam dolu točitým schodiskom.
Zdá sa, že je to Bill. Nikdy som ho nepočula kričať, preto je to divné.

Zbehnem až na prízemie, no predtým, ako položím nohu na zem zamrznem. V chodbe stojí vysoká Tieňovkyňa s dlhými vlnitými tmavými vlasmi stiahnutými v úzkom cope. Aspoň tak to vyzerá. Stojí mi chrbtom a tak jej vidím len čierne oblečenie, topánky na opätkoch a vlasy. Pred ňou stojí Bill, aspoň myslím. Čiastočne je zakrytý jej výškou. Jeho hlas však počujem oveľa lepšie než jej.
,,Vravím Vám, odíďte. Nikoho takého nepoznám." Už pomaly vrčí. Bill? Nikdy! Asi je to vážne.
,,A ja vám vravím, že neodídem bez nej." Ozve sa ženský hlas. Je ľadový a na každé jedno slovo dala poriadny výraz. Jacques už stihol prísť, teraz stojí za mnou na schodoch.

Bill sa natočí a tým dostane výhľad na nás dvoch. Prekvapene na mňa pozrie, potom na Jacka, no ihneď znovu presunie oči na ňu. Ona si toho všimla a tak sa otočí tiež.
Dlhý krk posiaty runami ma presvedčí, že je Tieňolovkyňa. Mne známa Tieňolovkyňa. Pohľad do jej tváre je rovnako mrazivý ako jej hlas. Šedé jastrabie oči upiera na mňa, výrazné lícne kosti sú viac viditeľné keď zomkne pery do úzkej čiary a dlhý rovný nos jej predlžuje už tak chudú tvár. Cez pravé líce sa jej tiahne jazva. Našťastie nie čerstvá.

,,Caroline Blackwood?" Vysloví to skôr ako vetu než otázku. Samozrejme, že ma pozná. Neviem, prečo sa tu takto hrá na nevediacu. Možno preto, že mám iné vlasy... to ma nemôže zmeniť až tak.
Konečne dostúpim na zem. Noha vo vzduchu ma pomaly začala bolieť. Jack však zostáva na svojom mieste.
Celú si ma ešte raz premeria, oči plné opovrhovania.
,,Dostali sme správu od čarodejnice menom Céline LaRosau. Poznáte tohto Dolnosveťana?" Neviem, či sa pýta na bosorku alebo Billa, ale o obidvoch čo- to viem. Prečo mám pocit, že príde niečo zlé? Ten pocit mám vždy pri našom spoločnom stretnutí.
,,Áno, poznám." Prikývnem.
,,Správu mám odovzdať v súkromí." Povie, pozrie na Jacka a otočí sa aj na Billa. Ten prikývne a ukáže na dvere do jeho pracovne. Mrázik naňho pozrie nedôverčivo a tak počká, kým vojdem prvá. Áno, Mrázik. Áno, už som sa pohla!

Prídem dnu, ona tesne za mnou. Zatvorí dvere. Nič. Žiaden rozhovor, nič nevraví. Pozerám na ňu, čakám.
,,Správa bola jasná a zrozumiteľná, preto predpokladám, že jej budete rozumieť a tiež sa ňou riadiť." Povie, pozerá cez okno von, ruky späté za chrbtom.
,,Caroline, musíš sa ihneď vrátiť. Je to viac než naliehavé, ide o život." Zrazu pozrie na mňa. Pozoruje ma ako objekt hodný jej záujmu. Čaká na moju reakciu, sleduje moje správanie akoby som bola nejaká opica v zoo. Ak tam niekedy bola. Pochybujem. Mňa tam však otec raz vzal. To mi stačilo.
Slová tej správy mi rezonujú v hlave. Ide o život. Niečo nové o otcovi? Mamu uniesli? Hádam sa len nevrátil môj brat a nezničil Paríž...? Rozmýšľam nad najhoršími vecami, ktoré sa mohli stať.

,,Čo tu vlastne robíte?" Zdvihne jej upravené obočie.
,,Vyšetrujem. V dnešnej dobe využívame taktiež prostriedky v Dolnosvete, viete? Vlkolaci tu hocčo počujú." Usmejem sa, no stále spracovávam fakt, že musím odísť.
,,Ako potom vysvetlíte, že majiteľ tejto opravovne o vás nič nevedel?" Na perách jej pohráva jemný úškrn. Víťazný úsmev. Nie, nie, nie. Ten slečne Whiteboneovej nedovolím.
,,Pred par týždňami som mu pomohla a teraz mi to oplácal." Áno, viem vymyslieť čokoľvek. Najmä ak mám vidieť na jej tvári kyslý úsmev, aký tam vždy patril, keď sme sa stretli.
A je tam! Kútiky vykrúti nadol, pery však nahor. Hlavne vrchnú, ktorá je plnšia než spodná. Nechutné.
Predtým než ma strasie od hnusu sa obrátim.

Nemôžem dlho pozerať na ženu, ktorá ma tak tvrdo dostala. Kedysi bola mojou nočnou morou. To bolo však dávno.
Prakticky jej ale môžem poďakovať. Naučila ma byť profesionálna. Skrývať pocity, vedieť čo príde ďalej, predpokladať, vypočítať nasledujúce kroky súpera.

Kým si to stihnem uvedomiť, skenuje ma pohľadom. Poznám to. Po tichej chvíli sa zamračí a pohľad odvráti. Opovrhuje mnou. Na to som však zvyknutá. Ona nie je dobrý človek.
,,Odkaz som odovzdala. Zbohom." Otočí sa a už je takmer pri dverách keď mi napadne posledná myšlienka.
,,Ako hlava Inštitútu by ste mali vedieť, že vlkolaci Gregovej svorky chystajú povstanie. Vyzerá to tak, že je to riadne organizované." Hlavu otočí ku mne. Zamračí sa a prikývne. Následne počujem jej hlasné opätky na drevenej podlahe. Je preč.

Myšlienky mi opäť zaplavujú mozog. Čo sa mohlo stať? Prečo? A kedy?
Bude sa Whitebonová riešiť moju informáciu? Aj keď na to nevyzerala, zrejme áno. Pozná riziko a nemieni riskovať ani jedinú kvapku Tieňolovcov. Urobí všetko pre bezpečnosť Inštitútu. Taktiež vie o situácii medzi svorkami.
Niekto zaklope na dvere. Strhnem sa. Musím s týmto prestať. Od nej som sa toho naučila najviac. Mala by som byť vďačná, no hlboko vo mne cítim odpor. Exemplárny príklad toho ako ma minulosť pomaly dobieha.
,,Idem." Poviem, pretriem si oči a vyjdem von.

Jack stojí s prekríženými rukami na hrudi. Celý je napätý. Bill sa len mračí.
,,Caroline, kedy si sa vrátila? Si v poriadku?" Bill na mňa pozrie a hneď mu zmäkne pohľad.
,,Pred pár dňami. Hľadala som príčinu niečoho veľkého." Nechcem mu povedať všetko.
,,Už som Billovi povedal o Samovi." Aj Jack na mňa zrazu pozerá milo. Prikývnem.
,,Tak čo ti vravela?" Bill sa opäť mračí. ,,Ak sa teda smiem spýtať." Dodá.
,,Niečo sa stalo. Budem sa musieť vrátiť." Pozriem na Jacka. Prídem k nemu a chytím ho za ruku. ,,Možno som zabudla na realitu, ktorá ma čaká niekde inde. Na chvíľu." Vidím na ňom, ako ho to bolí.

Bill sa zrazu stratí. Jack ma drží za obe ruky.
,,Zostaň. Prosím. Chcem len vidieť tvoju tvár a počuť tvoj hlas, keď... Keď sa ráno vrátim." Vidím mu v očiach slzy. Myslí to vážne. Bolí to aj mňa.
,,Ja..." nedokážem to.
Neviem ho teraz opustiť.
Na to ho mám až príliš rada.
Na to ho až príliš milujem.

,,ostanem."