S nie moc veľkým nadšením som nastúpila do autobusu. Samo si rýchlo sadol na voľné dvoj-sedadlo. Ako som šla k nemu, usmieval sa na mňa. Z jeho pohľadu som vycítila, že ešte ku mne niečo cíti. Nebola som z toho nadšená. Cítila som hnev, zaskočenie, dokonca ľútosť. Je mi ľúto že všetko to, čo sme spolu zažili, tie spomienky, fotky, bozky sú preč. Tak moc som ho ľúbila. Zistenie, že počas nášho vzťahu, ktorý mal cez rok sa vláčil s inými, bolo utrpením. Toľko bolesti a sklamania už nechcem zažiť. Najmä, keď tá bolesť bola pred pár mesiacmi.
Úsmev som mu opätovala. Niečo sa vo mne pretrhlo. Len pár minút a jeden úsmev mi zničil moju nenávisť k nemu. V tom momente ma nenapadlo ho nenávidieť. Ani ľúbiť.
Sadla som si vedľa neho. Bola som rozrušená zo všetkého čo sa vo mne odohralo. Je to tu. Bez rozmýšľania som povedala:
"Viem že si sa vláčil s inými."
"Prosím?"
"Viem, že počas toho, ako sme spolu chodili, si mal nejednú inú známosť." Slzy som udržala len tak tak. Nepozerala som sa na neho. Pozerala som sa na zem.
"A-ako o tom vieš?" Z jeho hlasu bol cítiť smútok.
"Nitra nie je až také veľké mesto ako sa zdá."
"Saši, je mi to ľúto. Keby môžem, vrátim to späť a nič z toho by sa nestalo."
Spadla mi slza. Pravdepodobne to videl lebo ešte viac si stlačil rukami tvár. Boli sme ticho. O chvíľu autobus zastavil a ja som rýchlim krokom vystúpila a šla k škole. Neobzrela som sa. Nie len preto, že tých sĺz bolo viacej, ale aj preto, že sa určite na mňa pozeral a ja som ho nechcela vidieť. Slzy som si utrela a pozrela som sa na obrazovku mobilu, či nemám rozmazané oči. Keď som prišla ku škole, videla som ako ide Samo pomalým krokom pozerajúc na mňa z inej strany. Hneď som sa otočila a vstúpila do školy. Bola moderná. Podišla som ku nástenke a hľadala zoznam žiakov.
"Alexandra Macháčová, 1.F, druhé poschodie" pošuškala som si.
Obzrela som sa, či niekoho nepoznám. Poznala som len Sama, ktorý sa stále na mňa pozeral ...
Po širokých schodoch som prišla na druhé poschodie. Vpravo od schodov bola trieda s nápisom 1.F. Vstúpila som. Bola som tam druhá. Sadla som si do tretej lavice v druhom rade. Zostávala pol hodina do začatia "vyučovania".
"Ahoj, som Bianka. Ty si?"
"Ahoj, ja som Saša."
"Si z tadiaľto? Ja som z Bratislavy, som tu na intráku."
"Hej som z tadiaľto" usmiala som sa, "sedíš sama?"
"Nie, čakám na spolubývajúcu, budeme spolu sedieť. Aha už tu je, rada som ťa spoznala."
"Nápodobne."
Predstavila mi jej spolubývajúcu. Volá sa Dominika, je z Trenčína. Vyzerá byť v pohode. Sadli si do ich lavice a rozprávali sa. Obzrela som si triedu. Je celkom veľká, je tu moderný nábytok, rádio, počítač, dokonca telka. Je to súkromná škola, preto toľké vybavenie. Pomaly sa to tu zbiehalo. Bolo nás zatiaľ 15, 9 dievčat a 6 chlapcov. Niektorí sa poznali, iní sedeli sami ako ja. Opäť niekto vstúpil. Nejaké dievča povedalo niečo v zmysle "pane bože". Pozrela som sa na neho. Všetky dievčatá upierali naňho pohľad a mali otvorené ústa. Nepozeral na nikoho, len na mňa. Áno bol pekný, bol kurva pekný. Stále sa na mňa pozeral a išiel smerom ku mne.
"Máš tu voľno?"
Neverila som vlastným ušiam. On si chce vedľa mňa sadnúť?
"Samozrejme", usmiala som sa. Usmial sa aj on. Všetci na nás pozerali.
