Zmutovaný inštinkt ¤časť prvá - Mutácia¤

Kapitola 1

Nemám rada (zdĺhavé) cesty (preplneným) vlakom. Absolútne ma ubíjajú. Na druhú stranu toľko tupých, znudených tvárí sa nedá vidieť len tak ľahko.

Takéto cesty ma nútia premýšľať o existencií vlastného bytia. Táto otázka (či skôr veta) ma dosť nepríjemne svrbí z vnútornej strany lebky na čele. Teda o vnútornú stranu lebky na ktorej druhej strane sa nachádza čelo. Nie je to nič príjemné, ale musela som si na to zvyknúť.

¤¤¤

Svrbenie vnútornej strany lebky je jedna z vecí, ktoré mi pribudli v posledných mesiacoch. Začalo to keď ma uniesli, týrali, keď zistili, že nič neviem, pustili ma a nakoniec si ma zobrali neznámi ľudia u ktorých som bola tri dni a vôbec som nerozumela, čo mi hovorili, lebo hovorili úplne nezrozumiteľnou rečou. 

¤¤¤

Cestujem už dobré tri hodiny a ešte stále nebola ani poriadna zastávka, aby som si mohla zapáliť. Na vlakové wc určite nevleziem, keďže ten smrad cítiť do polky vagóna. Ostatní však vyzerajú tak, že sa im to buď darí ignorovať, alebo to necítia. Čo by v tomto období vôbec nebolo divné, keď má polovica sveta nádchu z náhlych zmien počasia. Len mne sa akosi vyhýba, čo sa mi zdá celkom divné, lebo som bola zvyknutá na to, že som prechladla pri prvom studenšom vetríku. Asi preto na mňa dosť ľudí zazerá. Mám len ľahkú zelenú bundu a slnečné okuliare, aj keď na teplomeri bolo ráno 7,5 stupňa a vôbec nesvietilo slnko. Teraz je možno tak 12, a aj to zrejme preháňam.

Bohužiaľ si tie okuliare nemôžem dať dole. Nepotrebujem, aby sa mi niekto pozeral do očí, aj keď viac tých pohľadov by bolo pravdepodobne zdesených alebo znechutených. Už je po halloweene, takže by moje oči neboli prijaté zrejme najlepšie.

Oči sú tiež jednou z vecí, ktoré s na mne zmenili. Zaguľatili sa a zväčšili sa o asi polovicu. Takže teraz sú guľaté a to väčšinu ľudí desí. A zmenil sa mi aj tvar zrenice. Do takej vertikálnej čiarky, ktorá sa rozširuje úmerne s úbytkom svetla.

V skratke; mám oči mačky. Len naopak.