Zmutovaný inštinkt ¤časť prvá - Mutácia¤

Kapitola 16

Cesta trvala neprimerane dlho. Možno sa mi to len zdalo, pretože som bola namačkaná v kufri, vrece na hlave a ruky zviazané za chrbtom. Vedľa mňa a podo mnou sa niečo začínalo hmýriť. Počula som zastonanie a pár nadávok. Beatrishe sa prebrala.

"Beatrishe si v poriadku?" spýtala som sa pohybujúcej sa kôpky vedľa mňa.

"Asi áno. Kde to sme? A prečo nič nevidím?" v tom hlase bolo viac zdesenia, než som si vôbec dokázala predstaviť.

"Sme v kufri auta. Uniesli nás." možno som jej to mohla povedať trochu jemnejšie, ale čo by sa zmenilo?

"A to mi hovoríš iba tak?" začínala čím ďalej, tým viac hysáčiť. "Povedala si to, akoby sa ti to stávalo tri krát denne, alebo akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete, alebo akoby si si práve kupovala jesť, alebo ja neviem..." asi jej došli prirovnania. Miesto toho, aby sa snažila upokojiť, začala plakať a kričať o pomoc.

"Toto ti teraz vôbec nepomôže! Vzchop sa prosím ťa. Čím viac budeš kričať, tým viac ťa budú mať v paži, alebo si viac užijú, že ti ubližujú a to je posledná vec, ktorú by si momentálne chcela. Ver mi. Prešla som si tým." Je možné, že to dostatočne zafungovalo, pretože prestala. Kým auto nezastavilo, už sme nerozprávali. Možno sa na mňa urazila, alebo čo.

Auto už stálo a mne sa zdalo, že prešli veľmi dlhé hodiny, kým sa otvoril kufor. Niekto ma zodvihol, prehodil si ma cez plece a kráčal. Pri každom jednom kroku ma nepríjemne nadvihlo. Mala som chuť začať nejako vzdorovať, ale myslím, že by mi to bolo platné asi tak ako koňovi lyže. Započula som nejaké hlasy a otváranie dverí. Kúsok za mnou bolo počuť tichý plač a prosby o prepustenie. Ona si jednoducho nedá povedať. Keď sme vošli do budovy, kroky ľudí, ktorý nás niesli sa rozliehali po chodbách. Môžem s istotou povedať, že táto budova je veľmi podobná, ak to náhodou nie je tá istá, v ktorej som bola už predtým. Nie, že by ma to nejako prekvapovalo. Celý čas som si bola vedomá, že sa ma snaží zabiť len jedna skupina ľudí. Aj keď je zjavné, že na mňaposielajú vždy niekoho iného. Možno nabudúce už nebudú mať ani koho poslať.

Začínala som byť čoraz viac nervózna, nahnevaná a začínali sa vo mne štartovať nejaké procesy. Asi inštinkty, alebo ja neviem čo. Neviem ani, či ma to má desiť. Rozhodne sa mi to minule nepáčilo a nemám zrovna chuť na krv z krčných tepien. Takže by som bola rada, ak by sa moje telo upokojilo.

Konečne sa otvorili ďalšoe dvere. To, že sa mi zlepšil sluch je asi jediné, za čo som momentálne vďačná. Cítila som ako ma posadili na stoličku a začali pripútavať. Sťahovali popruhy silnejšie, ako by bolo nutné a zároveň ich bolo viac ako naposledy. Neviem prečo, ale mierne so vďačná, že som takéto niečo už zažila. Aj keď asi len preto, že viem čo bude nasledovať.

Strhli mi vrece z hlavy a namierili na mňa lampu. Výsluch. Začala som žmurkať, aby si moje oči na to svetlo zvykli a rýchlo som sa poobzerala okolo seba. Podľa nejasných obrysov som videla, že tu stojí asi päť, možno šesť bezkrčníkov a jeden normálny. Pripomenul mi Čierneho. Po tom, akú som im tu narobila škodu je jasné, že znásobili ochranku pre toho, čo sa bude pýtať. Beatrishe je asi v inej miestnosti. Zrazu som úplne stuhla. Kde je Thomas?

"Zdravím ťa mladá dáma. To, že si nám minule ušla sa nám veľmi nepáčilo." začal a mne sa to páčilo čoraz menej. Tento výsluch bude zjavne nepríjemnejší.

"Mali ste si to tu lepšie zabezpečiť."odvrkla som akoby sa ma to ani netýkalo. Nepotrebovala som im dať najavo, že sa mi tu nepáči.

"Preto sme to tu lepšie zabezpečili teraz. Myslím, že máš od minula nejaké nové informácie ohľadom eperimentu Gama Epsylon."

"Ak by ste ma neuniesli, možno by som aj mala."

"Oh Elishabeth, nebuď taká drzá." hovoril tak sladko, že som sa viac bála, že dostanem cukrovku, než toho, že by mi tie gorily za ním mohli ublížiť. "Vieš, myslím, že niečo nové by si mohla vedieť. Porozmýšľaš nad tým?"

"Ani ma nehne." Prakticky som to ani nestihla dopovedať, pretože mi priletela poriadna facka.

"Človek by povedal, že si sa od minula poučila a nie, že budeš ešte viac drzá." z tónu jeho hlasu sa dalo krásne vypozorovať, že začínal strácať trpezlivosť. To isté si myslela aj bolesť vmojom pravom líci. "Takže sa ťa spýtam ešte raz, čo nové vieš?"

"Byť vami, tak sa moc nenamáham. Ak som aj niečo našla, nestihla som si to prečítať." čakala som ďalšiu facku, ale miesto toho začal byť ten človek znovu úlisne sladký. Asi mu ešte nikto nepovedal, že znie ako idiot. V mysli som mu začala hovoriť Úlisňák.

"Tak predsa len si na niečo prišla." začal sa smiať a ak som si aj niekedy myslela, že Čierny má nepríjemný smiech, tak toto bolo ako zvuková atómovka. "Povieš mi aj, kde sa to dá nájsť?" Takže denníky ešte nemajú.

"Myslím, že sa to už nebude dať nájsť nikde." tentoraz ma zaštípalo druhé líce, ale tvárila som sa, že som to ani nezaregistrovala a pokračovala som. "Nestihla som si to zobrať, keď ma vaši chlapci našli u mňa doma. Takže to zrejme zhorelo spolu s domom. Inak ďakujem, že ste mi vyhodili dom do vzduchu. Dostanem dosť peňazí z poistky." Prišlo mi to ako super fór, oľutovala som to hneď ako som sa začala smiať, pretože mi na tvári pristála ďalšia facka. Zrazu sa otvorili dvere a niekto vošiel dnu. Spoznala som to hlavne podľa toho, že sa bezkrčníci rozostúpili, aby dotyčný človek mohol prejsť.

"Vieš Elisha," v momente som zmeravela, pretože tento hlas poznám dosť dobre "klamať sa nemá." Ten hlas patril Leonardovi.