Zmutovaný inštinkt ¤časť prvá - Mutácia¤

Kapitola 23

Zalial ma náhly pocit strachu. O seba som sa však nebála. Skôr som mala starosť o Thomasa, či je v poriadku a či ho tiež takto niekto chytil. Musel by byť veľmi tichý, aby som ho nepočula, aj keď je pravda, že uši som sa ešte nenaučila až tak používať, ako oči.

Človek za mnou bol dosť silný, zodvihol ma na nohy len tou jednou rukou zatiaľ, čo mi na temene držal zbraň. Posunul ma dopredu a tak som kráčala k dverám na konci suterénu. Na chvíľu sme zostali stáť pri dverách, ale tak aby nás nebolo vidno a vyzeralo to tak, že počúva či môže vojsť.

"...nerozumieš tomu Nat! Je to mojou povinnosťou!" počula som rozrušený Leonardov hlas.

"Práveže tomu rozumiem až príliš dobre a nedovolím, aby sa také niečo stalo Leonard! Nesmieš to takto zneužívať." oponovala mu mama.

"Ja..." chcel ešte niečopovedať, ale zbadal nás vo dverách. Mama, ktorá stála chrbtom k dverám sa otočila a zmeravela. Naprázdno otvorila ústa, akoby aj chcela nieo povedať, ale hneď ich aj zatvorila, pretože asi nenachádzala slov. Začínala som mať pocit, že je to ešte horšie než to vyzerá a zároveň sa ma zmocnil ešte väčší strach o Thomasa.

"Tak toto by som nečakal!" zvolal Leonard a víťazoslávne sa uškrnul. "Predsa len si to dokázal! Myslel som si, že to nedokážeš. Už chápem prečo ťa volajú majster infiltrátor!" dopovedal a začal sa smiať. Človek, ktorý ma držal ma dosť tvrdo posadil na najbližšiu stoličku a začal mi spútavať ruky. Leonard sa na to chvíľu pozeral a ja som mala chuť zotrieť mu ten povýšenecký úsmev z tváre. Mala som chuť ho zabiť.

Začala som sa vzpierať a ruky mi silneli. Zároveň som cítila protitlak od rúk, ktoré ma držali. Keď videli ako mi postupne nabiehajú prúžky srsti, chytil ma ďalší pár rúk. Leonard podišiel bližšie ku mne. Dosť blízko na to, aby som mu mohla napľuť do tváre. Cítila som silu v nohách a zmeny v tvári. Očkom som pozrela na mamu, ktorá vyzerala akoby sa mi chce ospravedlniť za to, že zo mňa spravila mutanta. Leonard si zotrel sliny z tváre a pokynul človeku za mnou. Započula som cvaknutie nejakého prístroja a potom bzučanie. Dostala som elektrošok paralyzérom. Posledné čo som počula bolo ako Leonard úlisne povedal: "Dobrá práca Thomas." a omdlela som.

¤¤¤

Zobudila som sa na to, ako ma niekto oblial studenou vodou. Stále som sedela pripútaná k stoličke, teraz však pripútaná kovovými putami, ktoré sa mi zarývali do kože. Prudko som sa nadýchla. Prvé čo som uvidela bol Leonard v dostatočnej vzdialenosti od stoličky. Vedľa neho stál Thomas s vedrom. Takže bola pravda čo som počula než som omdlela. Naozaj poďakoval za prácu Thomasovi. Zradca. Klamár. Hajzel. Tieto tri slová boli jediné, ktoré sa mi prehrávali v hlave. Nedkázala som tomu uveriť.

Porozhliadala som sa okolo seba. Stále som bola v labáku. Na dlhých laboratórnych stoloch boli porozkladané rôzne inštrumenty potrebné na chémiu. Naposledy som také niečo videla ešte na strednej. Niektoré z nich som vôbec nepoznala. Na stole, ktorý bol ďalej ako ostatné som zbadala veľké valcovité nádoby naplnené žltozelenou tekutinou, asi formaldehydom, a vnútri plávali rôzne časti nielen ľudských tiel. Bolo ich tam desať, možno viac a v každej plávalo niečo iné. V poslednej bolo niečo o dosť väčšie, ale vzhľadom to pripomínalo embryo. Keď som sa tak na to pozerala, naplo ma na zvracanie.

Leonard si všimol môj skúmavý pohľad. Pozrela som na neho a chvíľu sme si nevraživo pozerali do očí. Potom sa usmial. Presne takým úsmevom, ako keď sme sa prvý krát stretli. Na Thomasa som sa preistotu nepozerala vôbec. Nemohla som sa na neho ani len pozrieť. Bolelo ma to. Až teraz som si to všetko naplno uvedomovala. Naozaj ma celú dobu iba klamal. Podliak. Zabijem ho hneď po Leonardovi. Oboch si ich vychutnám do posledného nervu. Začínala som plánovať, ako ich budem mučiť, ale z myšlienok ma vytrhol Leonard.