Zmutovaný inštinkt ¤časť prvá - Mutácia¤

Kapitola 17

"Necháte nám súkromie chlapci?" poobzeral sa okolo a miestnosť sa zrazu vyprázdnila.

"Nebojíš sa tu zostať so mnou sám?" pozrel na mňa pohľadom plným pohŕdania. Bolo mi z neho akurát tak zle.

"Elisha, myslel som, že si múdrejšia a bojovnejšia. Myslel som si, že zvládneš ujsť. Ale keď to nejde inak, som spokojný, že ťa tu mám." mala som sto chutí mu ublížiť. Naozaj veľmi. Jediné, čo mi bránilo boli tie popruhy okolo mojich rúk a nôh.

"Daj sa vypchať."

"Takto by si sa so mnou nemala rozprávať, moja zlatá. Ide o to, že som nevedel kde hľadať pozostatky laboratória. Som rád, že si ma k nemu zaviedla. Teda aspoň k zápisom, ale viac ani nepotrebujem. K obnoveniu výskumu to určite bude stačiť." nechápala som kam tým mieri. "Takže teba už nebudem potrebovať." vytiahol spoza opasku zbraň a namieril mi do tváre.

"Vieš, že toto nemusíš robiť. Však?" snažila som sa získavať čas, aby som vymyslela aspoň nejakú stratégiu na útek.

"Viem, ale chcem. Tvoja mama bola úplne rovnaká ako ty. Aj ona sa ma spýtala presne túto otázku pred tým ako som ju zastrelil." Začínala vo mne kypieť žlč. "Bolo mi to trochu ľúto, ale tak ako aj ty, aj ona si vybrala zle. Nemysli si, že neviem o tom, že je niečo medzi tebou a Thomasom." prestal mi mieriť na tvár a sadol si na stôl oproti mňa. "S tvojou mamou sme mohli byť pekný pár a ty by si sa nemusela narodiť. Ani ty, ani tvoja sestra. Bolo jednoduché prinútiť lekára, aby jej povedal, že jedna z vás zomrela tesne po pôrode a do jej záznamov napísať o uzavretej adopcií. Vieš, pôvodne som si ju chcel nechať, neskôr jej o nej povedať a požadovať výkupné. Ale potom som si povedal, že netreba a odniesol som ju do detského domova s tým, že som ju našiel pri ceste v krabici. Celý jej život som ju sledoval. A keď sa prišla pýtať na rodičov na úrad, bol som pre ňu najúžasnejším človekom na zemi. Presne tak ako som chcel aby ma vnímala vaša matka. Vedel som, že už je po smrti a tváril som sa, že jej dávam posledné informácie, ktoré boli dostupné. Bola taká vďačná, že mi pár dní na to bolo veľmi po chuti, keď som ju pripravil o panenstvo. Ale ani to mi nestačilo. Potreboval som denníky a potreboval som ťa nájsť."

"Si obyčajný zmrd! Ako si jej len mohol ublížiť?" Začínalo sa mi zahmlievať pred očami. Cítila som, ako mi oči menia tvar na mačkovitý. Zároveň som však prestávala rozoznávať farby. Začínala som vidieť ako zviera a cítila som jedinú vec. Túžbu po krvi. Rozbolel ma chrbát ako sa mi niečo začínalo diať s chrbticou, akoby sa predlžovala. Postupne ma začínali popruhy tlačiť viac a viac, pretože sa mi začínali zväčšovať končatiny a zároveň nadobúdali kožuch.

Mala som pocit, akoby sa čas zastavil a všetko začalo prebiehať v obrazoch. Trhanie popruhov. Na smrť vydesený Leonard. Ja na štyroch. Záblesk chvostu. Ja mám chvost? Skok na Leonarda. Moje tlapy na Leonardovych ramenách. Leonard na lopatkách. Vrčím mu do tváre s vycerenými tesákmi. Vrčím?

Zrazu sa začnem upokojovať a postupne opäť meniť na človeka. Stále však držím Leonarda prišpendleného k zemi. Čo to dopekla bolo? Ja sa mením na mačku? Od kedy? Spodo mňa započujem smiech.

"Vedel som, že to v sebe nemáš a neublížiš mi." opäť začínam cítiť ako sa mením. Zazriem po Leonardovi, ktorému úsmev doslova primrzol k perám. "Dobre, dobre, dobre. Máš to v sebe, len mi neubližuj prosím." začal ma prosiť. Zliezla som z neho a prešla k stolu. Chytila som do rúk jeho zbraň a namierila som na neho.

"A teraz si sadni a ideme sa porozprávať o tom, ako by sa mal gentleman správať." hlavou som naznačila stoličku, na ktorej som doteraz sedela ja. Opatrne a pomaly si na ňu sadol a pozrel na mňa. "Takže, teraz mi povieš, kde nájdem moju sestru a pôjdeš sa jej za všetko ospravedlniť. A za druhé mi okamžite povieš kde je Thomas."

"Nemusím ti povedať nič." povedal, akoby si neuvedomoval, že držím zbraň a zároveň ho dokážem roztrhať. Natiahla som kohútik zbrane. Až pri tom charakteristickom zvuku si začínal uvedomovať, čo mu hrozí. "Aj tak ti nič nepoviem. Budeš ma musieť zabiť. Ale viem, že to v sebe nemáš." Bola som na neho fakt strašne moc nahnevaná a rada by som ho zastrelila. Ale potrebovala som vedieť, kde je Beatrishe a Thomas.

Snažila som sa tváriť unudene a strelila som ho do pravého lýtka. Najskôr zajačal on a neskôr bolo počuť dievčenský krik z vedľajšej cely. Takže kde je Beatrishe už viem.

"Už budeš rozprávať?" spýtala som sa ho, akoby sme len pili čaj o piatej pod Big Benom.

"Nie. Kľudne ma rozstrieľaj ako rešeto. Ani to ti nepomôže."

Práve v tej chvíli sa dvere na cele otvorili a dnu vbehol Úlisňák spolu s nejakým bezkrčníkom, ktorý držal muža s vrecom na hlave. "Pane našli sme ho." hlas sa mu zasekol v hrdle keď uvidel ako mierim na Leonarda, ktorému poriadne krvácalo lýtko. Zazrela som na neho zmenenými očami a on sa zasekol, tentoraz už celý, tak ako aj jeho gorila.

"Okamžite mu dajte dolu to vrece, rozviažte ho a pošlite ku mne." povedala som, zatiaľ čo som ešte stále zazerala a popri tom som stále mierila na Leonarda. Spravili čo som chcela. Keď ma zbadal Thomas, na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý stuhol hneď ako videl všetku krv.

"Si v poriadku?" spýtal sa ma.

"Áno, mne nič nie je. Ale to sa nedá povedať tuto o pánovi Zmrdovi." odpovedala som mu a ukázala na Leonarda. Úlisňák s gorilou ešte stále stáli vo dverách. Podala som Thomasovi zbraň, nech mieri na Leonarda a postráži ho kým sa vrátim. "Ak by utekal, kľudne strieľaj." povedala som mu a vyšla som z miestnosti.

"Slečna ste v poriadku?" spýtal sa ma Úlisňák, akoby sa ma predtým vôbec nesnažil zabiť. Chytila som ho za ucho a pritiahla som si ho bližšie k tvári, aby mu neušlo ani jedno slovo, ktoré mu poviem.

"Počúvaj ma sliziak. Teraz ma aj s tvojim bezkrčníkom zavediete k Beatrishe. Je to jasné?" opatrne prikývol a tak som ho pustila nech ma vedie naprieč chodbami. Takže ten krik od vedľa nebola ona. Zaujímalo by ma, koľko ľudí tu ešte držia. Prešli sme cez pol komplexu, keď Úlisnák zastavil pred jednými z mnoha dverí a otvoril ich. Zobrala som mu kľúče a vošla som dnu s tým, že len zachránim Beatrishe, zavolám na Thomasa a čím skôr odtiaľto vypadneme. Porozhliadala som sa naokolo a uvidela som pripútanú ženskú postavu v kúte.

"Poď Beatrishe, ideme preč." povedala som a prišla k nej, že ju odpútam a odchádzame.

"Elisha?" odpovedala postava v kúte a ja som skoro dostala infarkt.

"Mami?"