Happiness » n.h.

Prológ

Kvapôčky dažďa mi dopadali na tvár, ale aj na moje odhalené ramená. Stála som na zábradlí mostu a pozrela som sa dolu. Podomnou bola rieka – rozbúrená Temža. V skutočnosti som nemala strach. Cítila som sa voľná. Bez zábran. Len ja a nik iný. Mala som chuť vykročiť a svoje ruky rozprestrieť – byť voľná ako vták. Odpútať sa od všetkého pozemského. Zabudnúť na každého a na všetko. Nemať v hlave nič a chápať podstatu všetkého. Alebo len skočiť a zomrieť?

Na tomto svete som nechcený človek, preto konám tak, ako konám. Snažím sa vyvolať vzburu, častokrát ani neviem prečo... Dnes ma zbili, ani neviem, čo ich k tomu viedlo. Dnes som neurobila nič, čo by malo tú partiu naštvať.

Asi by som sa mala predstaviť... Volám sa Darcy McCartney. Mám devätnásť rokov a bývam sama v byte v prenájme. Celý život som vyrastala v detskom domove. Netuším, kto sú moji rodičia, aj keď moja najlepšia kamarátka Lucy stále vtipkuje, že je to ten McCartney. Lenže moja hlava mi hovorí, že ak by to bol ten McCartney, neskončila by som tam, kde som skončila.

Stačil len krôčik. Teraz som bola odhodlaná vykročiť a stať sa voľná ako vták. Vzlietnuť. Premeniť sa na fénixa a radšej zhorieť, ako by som mala vyhasnúť.

Na oblohe sa objavil blesk a zahrmelo. Bola som už celá premočená. Už-už som chcela vykročiť, keď som na sebe pocítila mocné ruky, ktoré ma stiahli na chodník a boli odhodlané ma tam ešte dlho držať.

"Pusti ma!" Skríkla som na neznámeho a začala sebou šklbať.

"Na to zabudni." Povedal pokojne. "Nenechám ťa zomrieť, na to ťa mám až veľmi rád."

"Veď ma ani nepoznáš." Odvrkla som. Bola som zmätená a zároveň nahnevaná.

"Ale sa mi páčiš." Odvetil takmer na jeden nádych.

• • •

Zdravím každého čitateľa. Takže, toto bol len začiatok, taká krátka časť na úvod. Ďalšie budú dlhšie. Dúfam, že sa Vám začiatok páčil, budem rada za každú hviezdičku a koment. Ďalšiu časť pridám, najskôr ako to bude možné. :)