Ruby je mladá 17 ročná upírka, ktorá v detstve zažila veľa zlého, no aj dobrého. Lenže ani na jedno si nepamätá. Urobí ju šťastnou minulosť či prítomnosť? Alebo obe? Čo jej v živote spôsobí veľa trápenia a čo zase veľa šťastia sa dozviete v príbehu...
Už znovu som bežala cez dažďový prales posiaty palmami a rôznymi inými rastlinami. Nohy sa mi zabárali do blata stále hlbšie. No ja som len bežala ďalej. Moje dlhé ryšavé vlasy sa mi lepili na tvár a viali do tváre. Aj keď som mala len 4 vedela som že sa tam musím dostať skôr ako ma nájdu a zoberú mi poslednú vec čo mi po nej ostala. Už som z diaľky videla jeho tvár. Odrážala sa v nej hrôza a strach. Jeho oči v jednej chvíli očerneli a aj celý svet okolo mňa.
Silno som sa trhla a spadla z postele. Samozrejme ma to absolútne nebolelo. Ešte asi päť minút som tam len tak sedela a znovu už po asi tisíci krát rozmýšľala nad tým čudným snom. Mala som ho už toľko krát že ho už viem naspamäť. Vždy začal aj skončil rovnako. Jedno jediné čo som vedela je že za to aby som videla tie krásne oči by som dala čokoľvek.
Mala by som vám povedať niečo o sebe. Keďže vám asi došlo že nie som normálna. Ja som upírka. No nie len obyčajná upírka, som z veľmi vysoko postaveného rodu. Vlastne moji rodičia ,ako to povedať no šéfujú našej skupinke upírov. Keďže som vysoko postavený upír platia na mňa iné pravidlá ako na iných. Napríklad môžem zabiť viac ľudí ako ostatný. Vlastne ja ich môžem zabiť hocikoľko a kedykoľvek no ostatný majú nárok na jedného človeka za pol roka. Dosť kruté nemyslíte? No moje postavenie má aj nevýhody. Vlastne len jednu, no rozhoduje o mojom veľmi dlhom až nekonečnom živote. Na osemnáste narodeniny si musím zobrať za muža upíra, s ktorým mám dohodnutú svadbu od narodenia. Som prvorodená a vzťahuje sa to len na prvorodených. Tiež som aj jediná, to znamená že nemám súrodencov, takže to ani nemá po mne, kto prevziať. Spomenula som tu že "moji rodičia šéfujú našej skupine" sme rozdelený v skupinách. Žiadny upír nieje sám. Možno sa pýtate prečo. Pretože na tejto zemi žijú aj iné tvory a oveľa horšie ako mi. Lovia nás aj ľudí. No nechcem vám tu vypisovať všetky veci o upíroch. Dozviete sa ich časom v mojom príbehu.
Vstala som zo zeme a zašla do kúpelne. Upíri sa vyznačujú krásou, takže nemám žiadne starosti s maľovaním. Zašla som si rýchlo do sprchy, umyla zuby, vysušila vlasy a učesala ich. Zo skrine som si vybrala oblečenie vid. obrázok. Vzala som batoh a šla som do kuchyne. Z fľaše čo bola v chladničke som sa napila krvi. Obula som si tenisky na vysokej platforme. A teraz dobre počúvajte. Šla som do školy. Áno do školy. Aj upíri musia chodiť do školy. Asi si myslíte že do nejakej upírskej či čo, kde nás učia ako zabíjať. Mýlite sa idem do normálnej školy. Medzi ľudí. Moju cestu do školy zahrňuje cesta temným lesom kde bývam. Bývam v odporných malých chatrčiach z dreva. Ešteže sme odolný voči chladu, inak by sme v nich už dávno zmrzli. Cestou do školy ma sprevádza môj jediný priateľ. Volá sa Démon. Ja viem dosť obyč meno ale nevadí.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Démon je malý čierny kocúr. Vždy na konci temného lesa zastane, sadne si na vysoký konár stromu a čaká ma kým neprídem späť zo školy. Ešte niečo o Démonovi on vlastne rozpráva. Keď sa narodil tak na ňom nejaká čarodejnica skúšala nejaký pokus a on začal rozprávať. Nepýtajte sa ma na čarodejnice to je kapitola sama o sebe. Už som kráčala smerom ku škole a stále viac sa vzďaľovala od temného lesa. Ako obvykle som chodila do školy minútu pred zvonením. Pri vchodových dverách som už videla skupinku ľudí čo si myslia že sú neviem aký frajeri keď vyfajčia krabičku denne a jebú na každom rohu. Pomalým a veľmi elegantným krokom som okolo nich prešla. Ako vždy hneď ako ma uvideli držali si odstup. Nie pretože by sa ma báli, ale proste takto vplývajú upíri na ľudí. Pred triedou stála skupina upírov z mojej skupiny. Záživne sa o niečom bavili. Rovnakým pomalým a elegantným krokom som okolo nich prešla. Zachovali sa rovnako ako ľudia. No tento raz nie kvôli tomu že som upírka. Mali predo mnou rešpekt, báli sa ma aj keď som nikdy nikomu neublížila. Báli sa mojich očí, ktoré im vraveli nech sa držia ďaleko a tiež mojich vlasov. Ohnivých vlasov. Asi si myslíte že ich mám nafarbené. Ale nie. Ako malá som ich mala ryšavé. U upírov je to tak že ak vás v živote poznačí nejaká silná emócia vaše vlasy alebo oči zmenia farbu, ale určite nie z hnedých na zelenú to je moc. Ale z ryšavej na ryšavú až ohnivú je to možné. No oči sa mi zmenili viac z krásnych modrých oblohových očí mám čierne. Čisto čierne ako uhlie. "Dlho som ťa nevidel Ruby. Pod ktorým kríkom si sa schovávala?" Započula som za mnou mne dosť známy hlas. Hneď za ním jemný chichot, ktorý obyčajný ľudia určite nepočuli no ja hej. Som upír čo dodať. Zastala som. Chichot prestal. Pomaly, dramaticky som sa otočila. Zvraštila som tvár. "Ach James. James. James. Skoro som zabudla že vlastne existuješ." Obzrela som si ho od hlavy po päty. Ako každý upír bol pekný. No mne sa hnusil. "Kedy už konečne začneš nosiť niečo čo ide s módou? Ver mi oranžová a fialová k sebe proste nejdú." Znova som si ho prehliadla, zastala som na jeho fialových gatiach. Fakt nemôžem uveriť že si to dal na seba veď to popiera všetku logiku. Temne sa usmiala a pomaly, elegantne odkráčala do triedy medzi asi moju budúcu večeru. PS: James je môj budúci manžel. Aká irónia že ho tak nenávidím.
