Darkness in the heart

Žiť alebo nežiť?

Škola bola normálka všetci sa ma stránili aj učitelia ako obvykle. Už som si vykračovala domov a premýšľala o svojom prekliatom živote. Ak sa to dá vôbec nazvať životom. Ľudia aspoň majú prečo žiť. Žijú aby si našli lásku, vychovali svoje deti a potom zomreli. Ja si musím vziať človeka ktorého nenávidím. Splodiť s ním deti a naveky žiť ako telo bez duše. Aj keby som našla spôsob ako si ho nevziať, tak načo by to bolo. Aj tak nemám prečo iné žiť. Som nechcený kúsok oblečenia v obchode okolo ktorého každý prejde a nechá ho tam.

Už som vchádzala do lesa keď som počula ako na mňa kričí Demon. "Pohni tým zadkom Ruby. Už tu čakám celú večnosť." Prekrútila som oči. "Demon ty nevieš čo je to večnosť." Sklopila som hlavu a on zoskočil zo stromu. "Už zase premýšľaš o živote?" "Čo by si robil ty? Keď nemáš prečo žiť aspoň premýšľaš ako by to mohlo byť inak." Sadla som si na peň stromu a Demon mi sadol na stehná. "Vravel som ti že všetko dobre dopadne." Vzdychla som. "Ako to môžeš vedieť?" Zoskočil mi z nôh a kráčal smerom do temného lesa. "Vtáčiky štebotali." "Hahaha.. veľmi smiešne Demon." Vstala som a šla cestou cez les domov. Vlastne nie domov tak som sa tam nikdy necítila. Išla som do domu kde sa môžem aspoň vyspať.

Demon sa vytratil. Vravel že si ide chytiť nejaký obed. Vošla som do chaty a vyzula si tenisky. "Zlatko už si doma. Prišla teta Arabella. Už ste dlho nemali hodinu vravela že ešte je toho dosť čo sa musíš naučiť." Aby ste boli v obraze. Teta Arabella je moja krstná mama a zároveň moja učiteľka ako viesť partnerský život. Ako keby som to nevedela kruci. Aj tak si budem žiť ako sa mne chce. "Ahoj mami. Odkáž tete Arabelle že nech mi dá pokoj lebo ja tie jej sprosté keci počuť nechcem." Ironicky som sa usmiala. "Ruby ako to rozprávaš. Takto sa mladá dáma nechová. Učila som ťa ako sa máš vyjadrovať. Ak sa takto budeš rozprávať v manželstve tak ťa tvoj partner môže vyhnať." Úsmev mi z tváre zmizol. Zostala po ňom iba zamračená obloha. "Dobrý deň teta Arabella. Teraz vám niečo poviem. Mám to v riti. Všetko." Otočila som sa o odišla do svojej izby. Nezabudla som poriadne tresnúť dvermi. Už ma to tu nebaví. Stále viac rozmýšľam o tom že to proste vzdám. Že spácham samovraždu. No len to v mojom prípade nieje tak ľahké. Viete aké je ťažké zabiť upíra? Možno si myslíte že stačí vyjsť na slnko ale to je sprostosť. Nič nám to nespraví. Ani cesnak či svetená voda. Sú len dve veci ktorými zabijete upíra. Prvá je zlatý kolík ale ten dnes už nezoženiete. Zlato nás síce páli ale nezabije nás. Iba ak sa dostane priamo do srdca. Druhá vec je jed Sadoucou. Sadouci sú ohavné tvory ktoré vraždia všetko živé aj neživé. Takže aj nás. Pred nimi sa vlastne skrývame. Upíri im oveľa viac chutia ako čokoľvek a iné. Moja túžba zomrieť ostane len túžbou.

Už bola skoro noc vlastne bolo desať hodín v noci. Bežala som lesom. Bežala som tak rýchlo že by si ma človek ani nevšimol. Bola som už skoro na kraji lesa keď som silno zastala. Zacítila som ľudí. Tá ich neuveriteľne dobrá vôňa mi udrela priamo do nosa. Asi partia šiestich teenegerov stanovali neďaleko miesta kde som stála. Priblížila som sa aby som ich videla. "Chris už nám dochádza voda prosím zbehni naplniť. Tu neďaleko je prameň." Ukázalo dievča niekde až za mňa. Toto je moja šanca. Keď už bol Chris dosť ďaleko od stanovania svojou rýchlosťou som ho pritlačila o strom. Nezabudnem zdôrazniť že som vďaka upírstvu neuveriteľne silná. "Ahoj kočka. Nemusela si tu na mňa takto skočiť ja by som si dal povedať aj bez toho." Usmial sa mňa a dokonca aj žmurkol. Akú majú títo ľudskí červy drzosť. Pche. "Ale nehovor môj zlatý. Ešte ani nevieš čo s tebou idem urobiť. Ale jedno by si mal vedieť..." Zohla som sa mu ku krku. "... bude to bolieť." Sčerneli mi oči už úplne a zohavila sa mi tvár. Vycerila som zuby a s chuťou som do toho fešáka zahryzla. Pila som dravo a nenásytne. Proste ako dravec a vrah. Ja som vrah a nebála som si to pripustiť. Už som zabila toľko ľudí že som to pri prvej sto prestala počítať. Zabíjanie zapĺňa tú veľkú dieru, ktorú mám v srdci. Je to akoby som ju aspoň na tú chvíľku nemala. Netuším čo ju spôsobilo, no viem že to je už preč a ona sa už spraviť nedá. Keď som sním skončila rýchlo som sa vyparila niekam do stredu lesa. Prechádzala som sa, pri potoku som si umyla krv z tváre. "Vieš že keby poviem že si na love sama tak s toho môžeš mať prúser?" Postavila som sa a veľmi veľmi pomalým pohybom sa otočila. " Nepovieš to." "Nebuď si tým taká istá." Zasmiala som sa. "Nemôžeš to povedať James. Priznal by si sa že si tiež vonku sám v noci." Mali sme tu pravidlo že nesmieme vychádzať sami v noci. Vraj je to nebezpečné alebo čo. "Ale vieš ja som muž." Rýchlosťou som ho zdrapila pod krkom a pritisla k stromu. "Tým chceš akože povedať že si silnejší? Ani omylom. Nikdy na mňa mať nebudeš. Si obyčajné rozmaznané decko nie muž." Odhodila som ho ako špinavú handru. "Ruby.." Pozrela som na neho čiernymi očami.".. čas sa kráti. Mali by sme sa aspoň pokúsiť spriateliť. Neviem prečo osud chce práve nás dvoch dať dokopy ale je to tak a ty sa s tým musíš zmieriť a začať ma rešpektovať." Pomaly som prešla okolo neho a šla preč no asi päť metrov od neho som zastala. "Nikdy ťa nebudem rešpektovať. Nemám ťa prečo rešpektovať. Ja s tebou nechcem byť a urobím všetko aby som tomu zabránila." Pokračovala som ďalej no započula som ešte jeho hlas. "Ani ja to nechcem."

"Kde si bola?" Bola prvá otázka ktorú som dostala keď som vošla do domu. Hneď za ňou nasledovala facka. No so mnou to nič neurobilo iba som ostala stáť na jednom mieste ako socha. "Vonku." Odpovedala som až prekvapivo s kľudom v hlase. "To akože sama?!" Vyletela mama ešte viac. "Nie robila mi spoločnosť veverička." Usmiala som sa ironicky. Tak strašne ma baví terorizovať rodičov. Niekde vo vnútri mám pocit že si to zaslúžia. "Ako si to predstavuješ mladá dáma?! Nepoznáš pravidlá?! Za toto by sme ťa mohli aj vyhnať!" Zvrieskol na mňa otec. "Vieš čo?! Všetky vaše sprosté pravidlá sú mi u riti! A keď ma tak strašne chceš vyhodiť tak to sprav! Aj tak tu nechcem byť!" Už som toho mala naozaj dosť. Odfrkla som si. "Vieš že tvoj osud je si zobrať syna druhej šľachtickej rodiny a spolu viesť našu skupinu upírov!" "Ja to dobre viem otec. Urobím čo chcete, ale nemysli si že budem viesť týchto bezvýznamných upírov, ktorý sa nevedia ani sami rozhodnúť o svojom živote. Nebudem tá čo im bude diktovať ako žiť." S týmito slovami som zašla do izby. Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať aj keď som vedela aký sen ma čaká.