Ruby je mladá 17 ročná upírka, ktorá v detstve zažila veľa zlého, no aj dobrého. Lenže ani na jedno si nepamätá. Urobí ju šťastnou minulosť či prítomnosť? Alebo obe? Čo jej v živote spôsobí veľa trápenia a čo zase veľa šťastia sa dozviete v príbehu...
Sedela som na pláži a stavala hrad. Blonďavé dievčatko s modrými očami ho stavalo so mnou. Stále sme sa smiali. Prišli za nami dvaja chlapci. Jeden s tými krásnymi očami a ten druhý bol James. Spolu sme sa hrali a smiali sa. Krik. Sadouci nás našli. Išli si po nich. Museli sme ich ochrániť. Tma.
To nieje ten sen. Posunul sa. Dnes bola nedeľa hneď ráno ma mama vytiahla z postele a musela som ísť z celou mojou rodinkou do kostola. Ako obvykle som sedela úplne vzadu. Keď som prišla z kostola tak mama podávala nedeľňajší obed. Tam som tiež musela zostať. Hneď po ňom k nám prišla teta Arabella. Ako vždy s plnou hubou blbostí. Dnes ma "učila" ako sa mám po boku môjho nastávajúceho chovať v spoločnosti. Akože neviem koho zaujímajú také keci, že sa s ním ani nemôžem držať za ruku a ani nijak fyzicky dotknúť. No to by som neurobila ani keby môžem. Keď sa konečne zdekovala išla som si dať dobrú horúcu vaňu. Dnes som nemala na nikoho a na nič náladu.
Sedela som na pláži a stavala hrad. Blonďavé dievčatko s modrými očami ho stavalo so mnou. Stále sme sa smiali. Prišli za nami dvaja chlapci. Jeden s tými krásnymi očami a ten druhý bol James. Spolu sme sa hrali a smiali sa. Krik. Sadouci nás našli. Išli si po nich. Museli sme ich ochrániť. Tma.
Nechápem tomu sen sa posunul včera ale dnes už nie. Myslela som si že sa posunie aj dnes. Divné. Pondelok. Deň, ktorý každý nenávidí. Hlavne niekto ako ja. Išla známou uličkou smer škola a rozprávala sa z Demonom. Už som sedela v školskej lavici, keď zazvonilo na prvú hodinu. Dejepis. Mám sa učiť veci, o ktorých aj tak všetko viem. Keby len títo ľudia vedeli že celé ich dejiny ovládame my. Učiteľka voša do triedy po boky nejakého chalana. No nie nejakého chalana, ale upíra. Toho upíra, ktorého som stretla v sobotu v noci v lese. Učiteľka si držala od neho prirodzene odstup. "Takže trieda toto je váš nový spolužiak Jayden Mord. Povedz nám niečo o sebe Jayden." Pozrela sa na neho. Nevedela som od neho odtrhnúť oči. On mlčal. Nevyšla z neho ani hláska. "No dobre teda. Choď si sadnúť, tam do poslednej lavice." Prechádzal uličkou a všetci na neho pozerali. Dokonca aj upíri. Čo nieje u upírov zvykom. Sadol si do lavice oproti mne cez uličku. Ešte stále som od neho nevedela odtrhnúť oči. Zrazu sa nám oči stretli. Hneď som sa spamätala a pozrela sa predo mňa. Ostatok hodiny som počúvala hudbu na slúchadkách. Ďalšia hodina bola matika, tak som si slúchadká ani nedávala dolu. Po matike nasledovala slovina, ale bola zastupovaná našou triednou dejepisárkou. Povedala som si že skúsim dať na chvíľku dolu slúchadká. "Takže trieda o dva týždne bude výlet do Caribicu. Teraz vám rozdám súhlasy a dáte ich podpísať rodičom. Kto mi zajtra nedonesie podpísaný súhlas nikam nepôjde. Zajtra mi tiež donesiete aj peniaze. Cena je napísaná na papieri." Učiteľka nám rozdala tie papiere a vrátila sa za katedru. "Tak a teraz sa budeme učiť slovenčinu. Pani učiteľka vám tu nechala prácu." No a je čas zapchať si uši. Pozerala som na ten papier a premýšľala či tam mám ísť. Normálne na takéto výlety nechodím, ale tak preba si niečo užiť pokým môžem. Hodila som ho do tašky a pohľadom zablúdila na Jaydenovi. Vedela som že ho poznám, ale nevedela som skade. No aspoň som si odpovedala na jednu otázku. Bol to ten istý chalan čo bol aj na zápase aj v noci v lese.
Škola som už skončila a ja som vychádzala z budovy. Predo mnou išiel Jayden. Neviem čo to do mňa vošlo. Urobila som niečo čo som nikdy nespravila, alebo si na to nepamätám. "Ahoj ja som Ruby nevideli sme sa už niekde?" Otočil sa ku mne a usmial sa. Konečne som ho videla v celej jeho kráse zblízka.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
(Na obrázku je Jayden.)
Len jedna vec mi tu vadila. Nevidela som mu do očí. "Ahoj. Ano videli." No a teraz som v riti. Čo mám povedať? "Ehm ako sa ti tu páči?" Ježiši kriste. To som fakt nemohla povedať nič lepšie? Ako sa asi môže mať upír, ktorý musí chodiť do školy. "No celkom ujde keďže si ma tu nikto nevšíma." "No to je výhoda našej rasy." V zadu za Jaydenom som uvidela že na nás pozerá James. Ten pohľad som nepoznala. Bolo v ňom niečo tajomné. Žmurkla som a chcela sa znovu pozrieť na Jaydena, ale niečo sa stalo. Ako keby sa mi zatmelo pred očami, no len na sekundu. Zrazu som už nevidela Jaydena ani školu ani Jamesa. Bola som v dažďovom pralese. Videla som samú seba ako sedím na zemi a vedľa mňa sedí opretý o strom Jayden. Pozerám si nejaké fotky. Boli len tri, no nevidela som čo na nich je. Jayden mi niečo hovoril a ja som sa usmievala a plakala. Zrazu zaznel krik. Vedela som to a zároveň cítila. Sadouci po nás išli... "Ruby! Si v poriadku? Halooo! Ruby!" Počula som Jaydenov a Jamesov hlas. "Sadouci." Jamesovi sa zúžili oči a podľa výrazu Jaydena tiež. "Čo si to povedala?" Spýtal sa James. "Sadouci oni išli po mne a .... Prepáčte ja musím ísť." Rozbehla som sa preč s tade. Preč od nich.
Bežala som celú cestu až pokým som neprišla k Demonovi, ktorý ma čakal na začiatku temného lesa. "Pane bože Ruby! Si v poriadku?" Sadla som si na peň a všetko mu povedala. O sobote, o novom žiakovi aj o Sadoucoch. "Čo sa to so mnou len deje?" "Neviem Rub... no viem že to všetko má určite svoj zmysel."
Bol večer a ja som sedela pri jazere samovrahov. Z nejakého dôvodu som sa tu cítila v bezpečí. "Ahoj Rub." Prisadol si ku mne James. "James dnes sa nechcem hádať." Ani som sa na neho nepozrela. "Ani ja sa nechcem hádať Rub. Prišiel som ti len povedať že som tvoj priateľ. Vždy som bol aj keď to tak nevyzeralo." Prekvapilo ma čo povedal. No nie až tak. Niekde vo vnútri som ho aj ja vlastne brala ako priateľa. Bol jediný môj rovesník, ktorý sa ma nestránil. "Tak to fakt tak nevyzeralo. Ale čo tvoji ostatný kamaráti?" Zasmial sa. Nechápala som prečo. "Ja nemám kamarátov. Ak myslíš tých upírov čo sa mi strkajú do riti len preto že budem ich nadriadený." "Prečo ma vlastne nemajú radi?" Smutne som vzdychla. "Oni sa ťa boja Rub. Boja sa tvojich očí." Môžno som to nedávala najavo, ale naozaj ma bolelo že ma nemajú radi. "Ale prečo? Čo som spravila?" Kvapla mi slza. Čo sa to len so mnou deje? Ja som nikdy neplakala. "Ja viem že to nieje pravda, ale hovorí sa že si zabila jedného upíra..." Vypleštila som oči. "Ja som nikdy nikoho nezabila! A akého upíra?" Vzdychol. "Fakt to chceš vedieť?" Toto sa mi nepáčilo. "Ano chcem to vedieť." Napriek mojím pochybnostiam som odpovedala rázne a odhodlane. "No tak dobre." Na chvíľku mlčal. "Vraj si zabila nejakého upíra. Neviem kto to bol a ani skadiaľ to majú asi si to len vymysleli aby ťa mohli ohovárať." Typický teenegeri. Čo sa od nich iné dá čakať ako nejaký hlúpi výmysel. "Ja som nikoho nezabila. Dúfam že tomu neveríš sú to iba odporné lži." "Ja viem." Sedeli sme tam iba tak v tichu. "Ja už pôjdem mama sa po mne bude zháňať." "Dobre ahoj." Postavil sa. "Dobrú noc Rub." Zmizol. Potrebujem odpovede. Ale koho sa vôbec spýtať?
