Ruby je mladá 17 ročná upírka, ktorá v detstve zažila veľa zlého, no aj dobrého. Lenže ani na jedno si nepamätá. Urobí ju šťastnou minulosť či prítomnosť? Alebo obe? Čo jej v živote spôsobí veľa trápenia a čo zase veľa šťastia sa dozviete v príbehu...
Bežala som cez dažďový prales posiaty palmami a rôznymi inými rastlinami. Nohy sa mi zabárali do blata stále hlbšie. No ja som len bežala ďalej. Moje dlhé ryšavé vlasy sa mi lepili na tvár a viali do tváre. Aj keď som mala len 4 vedela som že sa tam musím dostať skôr ako ma nájdu a zoberú mi poslednú vec čo mi po nej ostala. Už som z diaľky videla jeho tvár. Odrážala sa v nej hrôza a strach. Jeho oči v jednej chvíli očerneli a aj celý svet okolo mňa.
Trhnutím tela som otvorila oči a následne ich zavrela vplyvom hnusného ostrého svetla. Znova ten sen. Už som si na to aj pomaly zvykla. Dnes som do školy nešla je sobota a bola som za to rada. Aj tak som nikdy nepochopila načo musíme chodiť do školy. Čítať, písať a počítať sa naučíme skôr ako tam nastúpime. "Ruby dnes sa hrá zápas a bude tam veľa tvojich spolužiakov, tam by si nemala chýbať." Kričala na mňa mama z kuchyne. "Ako keby ma nejaký zápas zaujímal." Povedala som si sama pre seba. Nechcela som dnes štvať matku, tak som sa radšej šla obliecť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Oblečené mala to čo je na obrázku.)
Nalíčila som sa. Silno červené pery nemohli chýbať. Obula som si tenisky. Nechcela som sa stretnúť s rodičmi, tak som ľahko skočila von oknom. Zápas sa hral na konci našej "dedinky" tak som sa tam teda vybrala.
Keď som tam dorazila uvidela som plno upírov. Bolo ich ako mravcov. Neviem či vám došlo ale ten zápas bol vlastne obyčajný futbalový zápas. No možno trošku drsnejší. V minulosti ho upíri na miesto lopty hrali s odťatou hlavou človeka, ale to je na 21. storočie barbarské, takže sa to už nerobí. Dnes hrala zápas naša skupina upírov proti upírom, ktorý sú z vedľajšieho temného lesa. Úprimne ma zápasy vôbec nezaujímajú a ani upíri čo ho hrajú vlastne žiadny upíri ma nezaujímajú. Túlala som sa pomedzi nich a postupne spoznávala tváre, ktoré som už niekedy videla. Zrazu mi spadol pohľad na niečo vlastne niekoho koho tvár som nespoznala. Bolo to divné. Mala som tušenie že ho poznám, ale jeho tvár mi bola neznáma. Bol to chalan, tak v mojom veku. Jeho pohľad smeroval dole. Pomaly som sa predierala a smerovala k nemu. Už som bola skoro pri ňom keď si ma všimol. Pohľady sa nám stretli a ja som zastala. Tie hnedé oči, ktoré som uvidela mi boli známe, no nevedela som prísť na to, kde som ich videla. Zrazu zmizol. Pre upíra to nieje až tak nezvyčajné, ale toto bolo skôr divné. Ešte chvíľu som tam len stála a nemo pozerala na miesto, kde stál. Otočila som sa a zamierila k jedinému upírovi, ktorý sa so mnou normálne rozprával.
Otvorila som veľké mohutné dvere lemované striebornými vzormi. Vošla som a začala stúpať po točivých schodoch, na ktorých sa leskol prach. Vždy ma toto miesto strašne pútalo a bolo pre mňa ako raj na zemi skoro ako raj na zemi stále mi tu niečo chýbalo. Úplne vzadu na stoličke sedel Dang. Dang je najstarší upír aký existuje. Je u nás niečo ako farár. Bol jedinečný pretože mal ako jediný nášho druhu schopnosti. Videl budúcnosť. Vedel o všetkých katastrófach, ktoré sa stali. Chodila som si k nemu po rady, keď som nevedela čo ďalej alebo keď som sa len potrebovala porozprávať. "Dobrý deň Dang." Pozrel na mňa sivými očami. "Dobrý deň slečna Ruby. Čo vás dnes ku mne privádza?" Rukou ukázal aby som si sadla na stoličku vedľa neho. Stále keď som sem prišla obdivovala som obrazy, ktoré tu viseli. Bolo v nich niečo magické a krásne, no zároveň depresívne a smutné. "Potrebovala som sa vás opýtať na jednu vec." Očami mi dal najavo aby som pokračovala. "Vy viete o mojich snoch a aj o tom prečo ich mám, ale nechcete mi to povedať. Už dlhú dobu sem chodím a pýtam sa vás prečo sa mi snívajú, ale uvedomila som si že by som sa radšej mala pýtať kto je ten chlapec?" Jemne sa zasmial popod nos. "Ach. Dievča moje zlaté. Konečne si si začala uvedomovať čo sa vlastne deje. Nemôžem ti povedať kto to je, ale dlho na odpoveď nebudeš čakať. Dnes v noci keď sa ti bude snívať pozeraj sa pozorne." Mohla som čakať že mi to nepovie. "Mám sa dívať pozorne? Ten sen som už videla toľko krát že vám ho tu poviem od začiatku dokonca aj s tými najmenšími detailmi." Znovu ten hnusný smiech ktorý spochybňoval všetko čo poviem. "No teraz už choď späť na zápas hľadajú ťa." Postavila som sa. "Viete že mi je ten zápas úplne fuk." "Áno viem to. Ale aspoň raz by si mohla urobiť to čo ti vravia rodičia. Myslia to dobre. Uži si že sa o teba starajú na dlho to nebude." Otočila som sa a pomaly šla ku schodom. "V to verím. Nechcem byť ich hračkou s ktorou si robia čo chcú celý život."
Celý ostatok dňa som sa túlala po lese a nič nerobila. Až na rozprávanie s Demonom. Práve som sedela doma na posteli a čítala nejakú knihu. Bolo to o chlapcovi čo mal v živote stále len smolu. Trochu som sa k nemu prirovnávala. Asi sa pýtate ako je možné že som doma. Je to tým že rodičia sú na love a ja mám chatrč pre seba. Odložila som knihu a zapla si noťas. Aj keď nekomunikujem zo svojím okolím som aj na fb. Ale len kôli tomu aby som mohla sledovať aké hovadiny tam moji rovesníci pridávajú. Zistila som že tam nieje nič zaujímavé a radšej šla na yt. Pustila som si pesničku od Green Day - Holiday. Ľahla som si a len tak relaxovala.
Rodičia sú doma. Prišli asi pred pol hodinkou. Vzala som za správne nechať pustenú hudbu a pomaly sa vytratiť. Nepotrebujem aby ma nasrali, tak ako včera. Natiahla som na seba iba tepláky a obyčajné tričko. Skočila som oknom a rozbehla sa do lesa. Keďže je sobota určite tu niekto bude campovať. Vedela som že určite nie na rovnakom mieste ako včera keďže tam sú teraz policajti a preskúmavajú čo sa tam stalo. Ja som sa stala. Bola som pri jazere, ktoré nazývali jazero smrti. Bolo to preto že sa tu utopilo veľa ľudí. Mysleli si že spáchali samovraždu, ale nebola to pravda to sme iba mi zahrali aby to tak vyzeralo a nevyšetrovalo sa kto tých ľudí zabil. Zrazu som započula hlasy. Na druhej strane prichádzali dvaja ľudia. Schovala som sa za strom a počúvala ich rozhovor. "Myslíš že je to najlepší spôsob na samovraždu?" "Jasné že je. Nikoho ani neprekvapí že sme to urobili tu." Aha takže niaky psychopati čo sa chcú zabiť. Tým urobím aspoň láskavosť.
Po jednom z nich som hneď vyštartovala. V polovici cesty sa mi zatmelo pred očami. Uvidela som krásny les. Plný kvetov a motýľov. Počula som šuchot ich krídiel. Bolo tak úžasné. BUM. STROM. Rýchlo som sa spamätala a zažmurkala očami. Bola som znovu v realite. Netušila som čo to bolo, ale bolo to divné. Pozrela som sa na tých dvoch, či si niečo všimli, ale mala som šťastie. Nič nevideli. Jeden z nich si práve izolepou pripevňoval kamene k telu. Ako ja neviem či sú naozaj, takí sprostý alebo sa len robia. Jeden z nich už skočil do vody a nechal sa unášať. Znova som vyštartovala a pritlačila toho druhého k stromu. Už som sa skláňala k jeho žile na krku, keď som to zacítila. Ten odpudivý zápach. ktorí vychádzal z jeho krvi. Nikdy som niečo také nezažila. A to som už pila krv od feťákov a aj od bezdomovca, ale nikdy sa toto nestalo. Odskočila som. Vydesene na mňa pozrel. Ušla som.
Sedela som na kameni a premýšľala o tom čo sa stalo. "Nemala by si byť sama vonku." Najprv som si myslela že je to James. No potom mi došlo že to nieje jeho hlas. Otočila som sa a videl som len siluetu postavy. "Neboj tí dvaja nič nepovedia." Postavila som sa a prešla krok k nemu. On cúvol. "Ty si to videl?" Spravil krok vpred. "Áno videl. Čo si urobila bolo správne." Zasmiala som sa. On cúvol. "Správne? Si ty vôbec upír? Bolo to potupné. Som predátor som určená k zabíjaniu a ja som utiekla." "Vážne si myslíš že je to správne? Nemáš ani trošku výčitky?" Niečo vo mne práve explodovalo. Zavrela som oči. Premietali sa mi tam ľudia, ktorých som zabila a pichlo ma pri srdci. Nič také som v živote nezažila. Otvorila som oči a všimla si že sa posunul o kúsok ku mne. Stále mu ale nebolo vidno do tváre. "Kto si?" Znova krok vred. "To nieje podstatné. Vec ktorá by ťa mala zaujímať je že sú obaja muži živí a išli domov." "Jak to? Veď ma videli. Jedine by si na mňa nepamätali, ale to nieje možné." Urobila som krok vpred. "Je..." Rýchlosťou prešiel okolo mňa a zmizol. Jediné čo mi tu po ňom ostalo bola jeho vôňa. Bola to zmes kvetov a cigariet s mentoskami. Tá vôňa bola dokonalá.
Zrazu sa predo mnou objavila tvár Jamesa. "Ruby, Ruby, Ruby ty sa snáď nikdy nepoučíš." Slizko sa zasmial. "Ty si ma včera práskol rodičom?! Si ty normálny?!" Vykulil na mňa oči. "Nie... Ja s tým nemám nič spoločné aby bolo jasné." Trošku som sa ukludnila. "Mám nápad Rub." Spozornela som ako kapor pred vianocami. "Ani jeden z nás nechce, aby sme sa zobrali. Tak ma napadlo prečo nespojiť hlavy a nevymyslieť ako to prekaziť." To nieje tak zlý nápad. "Prečo si si istý že nám to pomôže?" Musela som sa spýtať ako vie že sa nám to podarí. "Dnes si ma zavolal Dang, povedal mi aby som ti pomohol. Najprv som tomu nechápal, ale potom mi povedal že mi nemáme byť spolu." Dang?! Tak to som mohla čakať, že to bol ten starí upír, ktorí si nedá pokoj. "Fajn. Zajtra sa stretneme pri jazere smrti a niečo skúsime vymyslieť." "Súhlas." Podal mi ruku. Ja som sa na ňu chvíľku pozerala, no nakoniec som mu ju stiskla.
Ležala som v posteli a konečne som verila v nádej že to všetko dopadne dobre, aj pre mňa. Stále som myslela na toho záhadného chalana z lesa. Mala som v hlave plno otázok. Kto to je? Prečo sa so mnou bavil? Je to ten chalan zo zápasu? Ako to že som ho nikdy nevidela? Aspoň som si to myslela.
