Mám ešte len 17, takže je jasné, že musím byť pod opaterou niekoho dospelého. Keďže moji rodičia sú moja jediná rodina, ktorá nebýva na druhom konci sveta a ktorá sa netvári že moja rodina nie je. Našťastie ma súd pridelil mame. S ocom by som žiť nechcela.Mama a oco bývajú každý inde. Oco sa odsťahoval niekde na druhý koniec sveta, kde sa druhý krát oženil. Mama nikoho nemá. Vraj nikoho nepotrebuje. Ja si to nemyslím. Myslím, že už potrebuje niekde vypadnúť. A keďže vysvitlo, že oco spal s každou z jej priateliek tak ona teraz nemá nikoho, len mňa. Bývame v dvojizbovom byte na štvrtom poschodí. Nie je to nič moc, keďže sme museli všetky peniaze dať za právnika a všetky tie somariny kvôli rozvodu. Ale sme spokojné aj s tým, čo máme. Naši sa rozviedli kvôli tomu, že môj oco nevedel skrotiť svoju "anakondu." A mame zistili rakovinu. Takže je možné, že stratím aj tú jedinú osobu, na ktorej mi záleží. Neviem, čo bude ďalej. Kam pôjdem. Čo budem robiť. Snažím sa byť čo najviac s mamou a vyťažiť z toho čo najviac aby sme nemysleli na to, čo môže byť zajtra. Žijeme z toho čo je dnes na to čo môže prísť sa snažíme nemyslieť. Nemyslieť na to najhoršie. Na to, že tu mama zajtra už nemusí byť, že jeden okamih zmení všetko na nič. Snažím sa to pred mamou skryť, skryť to, ako ma trápi, že ona nie je v poriadku. Že nemôže fungovať ako normálny človek. Ako človek, ktorý sa teší z každodenného života. Každý večer keď prejdem okolo jej izby, počujem ako plače. Trápi ma to. Trápi ma, že sa mi nemôže zdvôveriť, pretože by to asi ani nedokázala povedať. Trápi ma to, že musí žiť s tou bolesťou a s tým vedomím, že jej nezostáva dlhý čas na to, aby sa jej život zlepšil. Trápi ma, že ona sama nepripustí do svojho života nikoho. Nikoho okrem mňa, a tak zahadzuje šance na usmievavé dni. Na tie dni, kedy sme boli svojimi slniečkami. Dni kedy sme sa ken tak bezdôvodne smiali. Dni, keď sme chodili na výlety. Alebo len na dlhé prechádzky na lúku. Pamätám si, keď sme sedeli na lúke, všetci traja, sedeli sme na deke a mali sme piknik. Vtedy sme boli všetci šťastní. Šťastní, že sme spolu a že sa môžme spolu smiať. Vtedy mame žiarili oči. Žiarili jej takou radosťou. Radosťou, že sme pri nej, že všetko, čo prežívame, prežívame spolu. Pamätám si ako ma šteklilo v bruchu keď som videla ako sa oco díva na mamu. Šteklilo ma v bruchu vždy, keď si dali pusu alebo sa len objali. Niekedy aj to objatie znamená viac ako milión slov. Pamätám si ako sme boli prvý raz spolu na dovolenke a ako sme plávali a hrali sme preteky kto bude prvý v cieli. Pamätám si tú radosť, keď som vyhrávala, tie úsmevy , ktoré žiarili na tvárach mojich rodičov. Tie oči, ktoré sa na mňa dívali. Toto všetko zmizlo jedným okamihom. A bolí to pomyslenie na to, že to všetko je nenávratne preč.
