Cesta k neobyčajnému životu

Niekoľko minútové meškanie

Naštartovala som môj starý šrot. Áno, moje auto a pomalou rýchlosťou sa rútila na ďalší pohovor. Cestou som rozmýšľala, kde ešte zaparkujem. Pred samotným mrakodrapom to bolo nemožné. Nielenže tam nebolo ani jedného voľného miesta, ale k tomu som sa aj hanbila. Musela by som mať veľkú odvahu, ak by som chcela zaparkovať moje študentské auto k drahým, luxusným vozidlám . Od spoločnosti ma ešte delilo dvanásť blokov.

"Ach, do čerta! Len teraz ma nesklam." moje auto začalo spomaľovať a z prednej kapoty sa začal šíriť dym ako z nejakej fabriky.
"To je zlý sen." buchla som dverami a auto tam nechala.
"Čo budem robiť? Budem meškať na pohovor. Nie, to v žiadnom prípade!" týmito myšlienkami som panikárila na ulici v Bronxe.
"Metro! Chloé, choď metrom." otázkou už len bolo, kde sa nachádza.
Po piatich minútach som ho našla a len, len tak, že som ho stihla. Mojím príchodom sa hneď zatvárali dvere. Sadla som si na voľné miesto blízko dverí a začala som znovu uvažovať.
"Mám mu zavolať? Nemám ani kredit. Je to jednoducho strašné. Mala som ísť už pred dvoma hodinami. Určite by som to potom stihla." pozerala som sa pri tom von oknom.
"Chloé, prestaň! Nemysli na minulosť a hlavne zachovaj pokoj. Prídeš tam aj s niekoľko minútovým omeškaním. Nič sa nedeje. Dúfaj, že Oliver nebude mať už nič na pláne a bude ťa trpezlivo čakať. Každý je človek. On to pochopí." tichý hlások vo vnútri mňa sa mi prihováral.

Konečne je to tu. Moja zastávka. Vybehla som rýchlo z metra a začala utekať po ulici. Utešovala ma jedná správa. Bola som už konečne na Manhattane. Ešte lepšie. V diaľke som už zahliadla mrakodrap.
Po desiatich minútach behu som konečne bola pred samotnou budovou.
Stop! Ešte som sa musela upraviť. Nemohla som tam vtrhnúť s neupravenými vlasmi a celá spotená. Ako tak upravená som vkročila dnu.

"Mám pohovor s Oliverom Blackom." oznámila som sekretárke.
"Idete práve včas. Pán Oliver už sa chystal odísť." s úsmevom odvetila.
"Viem, trošku meškám. Dúfam, že mu to nebude vadiť."
"Počkajte ešte! " zvolala na mňa sekretárka.
"Nech sa páči, rozmazal sa vám rúž." a podávala mi rúž značky Chanel.
"Och, ďakujem vám." namaľovala som sa a pokračovala ďalej. Tam som si uvedomila, že Oliver zamestnáva ľudí s ozajstným srdcom. Komukoľvek by bolo jedno ako vyzeráte. Áno, ale nie ľuďom, ktorí pracujú pre Olivera.

Nastúpila som do výťahu a začala som odratávať posledné sekundy. Posledné poschodie a som tam. S mojím príchodom mohol počuť aj moje ospravedlnenie.
"Oliver, veľmi ma to mrzí, že meškám, ale pokazilo sa mi auto a tak som musela ísť metr....." nebola som schopná dokončiť túto vetu.
To čo som zastrehla, ma absolútne vyvodilo z miery.