Cesta k neobyčajnému životu

Skúška životom

"Noo, čo?  Chloé, preboha nemáme čas. Potrebuješ niečo?"  podráždene sa opýtal.
"Vlastne, musím ti povedať pravdu."
"Akú pravdu?  Daj mi peniaze, ja ich spočítam, pôjdeš ich odniesť do banky a sme vybavení." 
"Veď, práve tu je ten problém. Ja ich nemám." 
"Chloé?  Prosím, zopakuj mi ešte raz túto vetu. Chceš mi povedať že si prišla o moje peniaze?  O 5 miliónov dolárov?  To je snáď nejaký kanadský žartík."  začínal sa rozčúľovať.
"Bohužiaľ, nie je. Ale sľúbim ti, daj mi nejaký čas a ja ti ich zoženiem." 
"Prosím ťa, ako chceš zohnať 5 miliónov dolárov?  Si snáď nejaká tajná milionárka?"  napätie neubúdalo.
"Nejaký spôsob sa nájde. Veď sám vravíš, že všetko sa dá, ak sa naozaj chce. To by určite platilo aj v tomto prípade."  nenapadalo mi však nič.
"Alebo by som si mohla požičať od mojej najlepšej kamarátky Christine. Tá peňazí ma na rozdávanie."  snažila som sa ukľudniť situáciu až kým nezakročil Oliver.
"Nie, nie, nie, nie!  Vieš ako to urobíš?  Jednoducho mi to musíš nejako splatiť." 
"A ako?"  čudovala som sa, čo ak bude chcieť odo mňa, aby som ho vyfajčila?  Musím sa priznať, že veľký problém by mi to nerobilo.

"Sleduje ma jeden chlapík..."  pokračoval
"Noa?  Veď si populárny. Máš veľa followerov. U teba je to normálne." 
"Zase nerozumieš. To nie je žiaden stalker. Skôr si myslím, že niekto niečo tuší a preto ma sleduje." 
"Stále nerozumiem. Čo s tým mám ja spoločné?" 
"Spoločné nič, ale musíš mi urobiť nejakú láskavosť. Áno, ďalšiu láskavosť." 

Podišiel k trezoru. Zrazu z neho niečo vybral. Bola to zbraň.

"Oliver, prosím nezabíjaj ma. Sľúbim ti, že sa to už nestane a ak chceš, aby som sa sama zastrelila, tak to radšej urob ty a hneď teraz. Nech to máme za sebou."  vedela som, ako to v takýchto chvíľach chodí. Mala som napozeraných veľa filmov.

"Čo?  Šibe ti?  nechcem ťa zabiť. Aspoň teraz nie."  tak to mi odľahlo.
"A čo si vlastne odo mňa želáš?" 
"Ty sa asi nikdy nenaučiš správne komunikovať, však?"  doslova to neznášal.
"Prepáč." 
"Dám ti teraz túto zbraň. Tvojou úlohou bude zobrať si ju, prenasledovať toho nášho chlapíka a pri najbližšej príležitosti ho jednoducho zabiješ. Zistil som si o ňom nejaké zaujímavé informácie. Volá sa Nick Johnson a býva kúsok ďalej. Býva v Bronxe."
"Čo, prosím?" len to nie.
Áno, správne počuješ, v najchodubnejšej časti mesta. Vraždy sú tam na každodennom poriadku a ani táto nebude ničím výnimočná." 

"Oliver, radšej ma zabi. Chceš odo mňa veľmi veľa. Už tých 5 miliónov bolo pre mňa príliš a nie toto.
"Chloé, pozri. Ja som zástancom toho, že skutočnú hodnotu človeka zistiš až vtedy, ak ho jednoducho zabiješ. Možno ma budeš pokladať za blázna, ale proste tak to je. Všetko, cez čo si teraz prechádzaš ťa pripravuje na to, čo si v minulosti žiadala. Postupne ti budem viac a viac vecí vysvetľovať.
Teraz to ber ako príkaz, ako službu, ktorú musíš splniť za stratu mojich peňazí." 

Nechápala som to. Prečo vlastne takto konám?  Človek je veľmi primitívny tvor. A Oliver?  Ten hádam ani nie je človek. Tak ľahko zmanipulovať ťa nedokáže hocikto. 
Vlastne už po týchto skúsenostiach s Oliverom som si čosi uvedomila. Čosi, čo sa týka nás všetkých.  Jedna obyčajná myšlienka môže zmeniť celý tvoj život tak ako tá moja. Tou myšlienkou je:
"Viem, že nič neviem." 

"Dobre, Oliver. Urobím čo sa bude dať. Daj mi tú zbraň nech to mám rýchlo za sebou." 
"No, vidíš to. Takto sa mi páčiš." 
"Robím, čo môžem. Zatiaľ sa maj." rozlúčila som sa s ním a už ma tam nebolo.