Reality

2 | Prvý deň

Mama už pripravovala raňajky. Hneď ako vošla do kuchyne vopchala jej lieky do ruky. Olívia prekrútila očami. Iné deti dostanú ráno pusu, ja dostanem hŕbu liekov, pomyslela si. Lieky do seba hodila a zapila ich vodou. Sadla si za barový pult a snažila sa do seba natlačiť nejaké jedlo. V tom do kuchyne vošiel ocko a dal jej pusu na čelo.

„Nebojuj s tým toľko Olívia, je to len jedlo," pousmial sa, potom pobozkal mamu a sadol si vedľa nej.

„Máš všetko nachystané Olívia?" spýtala sa jej mama.

„Asi áno. Potrebujem niečo špeciálne?" snažila sa byť, čo najpokojnejšia. Mama nesúhlasila s tým, aby išla do školy. Olívia vedela, že keby teraz dala najavo hocijaké pochybnosti mama by ju nechala doma. Videla na nej, že je z toho vystresovaná. Nebála sa až tak veľmi o samotnú Olíviu, skôr sa hrozila, že by sa história opakovala a Olívia by jej na škole spravila hanbu.

„Asi nie. Keby sa hocičo dialo zavolaj nám, dobre?"

„Uhm," prikývla. Potom sa mama obrátila na otca a spýtala sa ho, kedy príde domov. Ďalej ich Olívia už nepočúvala. Sústredila sa na čiernu mačku, prechádzajúcu sa po rímse okna. Rozmýšľala, či je skutočná. Vyzerala celkom živo. V premýšľaní ju prerušil otec, ktorý sa postavil a vzal kľúče od auta.

Mama k nej pristúpila a pobozkala ju. „Nezabudni, že dnes poobede máš to sedenie s novou psychologičkou. Vyzdvihnem ťa pred školou," nezabudla jej pripomenúť. Olívia prikývla. Nerada menila prostredie, no v tomto prípade bola rada, že sa zbavila pani Longovej. Zároveň sa však trochu bála. Čo ak táto pani Danielsová bude ešte horšia?

V aute sedeli obaja ticho. Olívia pozerala von oknom a počúvala rádio. Nevidela nič nezvyčajné, čo ju celkom potešilo.

„Tešíš sa na prvý deň?" opäť ju otec prerušil v premýšľaní.

„Ako?" opýtala sa, pretože nepočula. Otec zopakoval otázku. 

„Ani moc nie oci. Trochu sa bojím," jedine pred ocom a Willom sa nebála skutočne povedať, čo cíti a vidí. Oni dvaja ju nesúdili ani nemali potrebu meniť, či liečiť. Brali ju takú aká je a boli s tým zmierení.

„Viem," vzdychol si, „prepáč Oli, že sme sa museli sťahovať. Viem aké sú pre teba ťažké nové veci."

„To je v pohode oci. Možno to je takto lepšie po tom, čo sa stalo v Richmonde."

„Keby sa hocičo dialo Oli, zavolaj mi, dobre? Budem mať mobil pri sebe," hovoril počas odbočovania, vďaka čomu sa Olívii pre očami objavila budova súkromnej školy. O chvíľu auto zaparkoval na veľkom parkovisku a otočil sa k nej.

„Viem, že to zvládneš! Si predsa moje dievčatko!" usmial sa a pohladil ju po líci.

„Už som veľká oci," opätovala mu úsmev. Nevadilo jej, že ju tak otec oslovoval, aj napriek tomu, že už mala takmer osemnásť. Aspoň vedela, že je všetko tak ako má byť.

„Mám ísť s tebou?"

Pokrútila hlavou. „Netreba oci."

Potom sa rozlúčili a Olívia vystúpila. Zrazu na ňu padol pocit osamelosti. Napokon to predsa nebude také jednoduché. Každou minútou bolo parkovisko plnšie a plnšie a Olíviu začala chytať paranoja. Nestíhala kontrolovať každého, kto okolo nej prešiel.

„Spamätaj sa Olívia!" povedala si pre seba a začala zhlboka dýchať. Trochu jej to pomohlo. Potom sa vybrala k hlavným dverám, snažiac sa ignorovať všetko naokolo. Nemala silu rozmýšľať, čo je skutočné. Dúfala, že sa jej podarí nájsť kanceláriu riaditeľa. Nechcela sa nikoho pýtať. Zatiaľ si ju našťastie nikto nevšímal. Po chvíli sa jej to podarilo. Sadla si na lavičku, na ktorej mala počkať kým bude riaditeľ voľný. Medzitým si dôkladne prezrela svoje okolie a dúfala, že dnešný deň dopadne dobre.