Reality

5 | Noví kamaráti

Niektoré dni boli dobré a dali sa zvládať. V také dni sa Olívia cítila úplne normálne, akoby nikdy netrpela schizofréniou. Pokojne sa vybrala do mesta a z tváre jej aspoň na moment zmizol ten pochmúrny, skúmavý výraz. Iné dni to nebolo také ružové. Okrem toho, že mala pocit nebezpečia a bála sa vyjsť z domu, stále videla niečo, čo nebolo ani trochu prirodzené. Pomaly sa tieto dni učila rozlišovať.

Tento deň jednoznačne patril k tým lepším. Aj napriek tomu, že sa trocha strápnila pri Richardovi, po tom ako ju prepadol pri skrinke. Nestihla sa ani nadýchnuť po šoku, ktorý spôsobil, keď prehovoril nespúšťajúc z nej svoje prenikavé modré oči, ktoré pripomínali oceán. "Si tu nová, však?"

Možno to bolo následkom toho, že ju pred pár sekundami vyľakal, alebo tým, ako tam sebaisto stál a skenoval ju pohľadom, no spanikárila a premkla ju paranoja. Nikdy nemala rada, keď ju oslovovali neznámi ľudia. Chlapec si to všimol a snažiac sa zachrániť situáciu rýchlo pokračoval v rozprávaní. "Ja som Richard," predstavil sa podávajúc jej ruku.

Olívia ňou placho potriasla. Stisk mal pevný, no jemný. „Olívia."

"Pekné meno. Už si obedovala, Olívia?" opýtal sa a ukázal za ňu, kde sa pravdepodobne nachádzala jedáleň, v ktorej ešte nikdy nebola. Jedáleň bola prototypom nebezpečného miesta. Takým sa Olívia zväčša vyhýbala. Znamenali veľa podnetov, ktoré nebude možné preskúmať, čo zvyšovalo riziko, že uvidí niečo, čo neexistuje a nebude o tom vedieť.

Nevedela, čo má v tom momente povedať. Klamať nechcela, no pri jeho sebaistom prejave sa bála jednoducho odmietnuť. A buďme úprimní - odmietnutia jej nikdy nešli. Rozbúchalo sa jej srdce a čím dlhšie vymýšľala vhodnú odpoveď, tým menej jej mozog spolupracoval a tak vyriekla prvú hlúposť, ktorá jej prišla na um. "Akurát idem do jedálne. Čaká ma tam kamarátka," pousmiala sa tým nevinným, plachým úsmevom a dúfala, že jej malú lož neprekukne. Snáď Kate nebude vadiť, keď sa k nej na obede pridá.

"Aha!" pokýval hlavou a prehovoril tónom, akoby neveril ani jedinému slovu, ktoré jej práve vyšli z úst. Olívia sa ešte viac zapýrila a zalial ju pocit viny. "Tak možno niekedy inokedy," uzavrel to a jemný úsmev mu preťal tvár. Žmurkol na ňu a stratil sa niekde v útrobách školy.

Aké lacné žmurkať na mňa, pomyslela si, no tým chcela len zakryť zlý pocit, že klamala osobe, ktorá sa k nej snažila byť milá. S roztrasenými krokmi sa pobrala do jedálne, dúfajúc, že ju tam nič hrozné nečaká a nájde tam Kate. Pôvodne chcela obedovať niekde sama, kde ju nikto nebude vidieť, no čo ak by si išiel Richard overiť jej tvrdenie a nenašiel by ju tam? Nechcela to riskovať a tak nesmelými krokmi postupovala po chodbe, až kým sa nedostala medzi štyri hlučné steny plné študentov. Zostala zamrznuto stáť medzi dverami a nedokázala svoje nohy donútiť, aby spolupracovali. Premkla ju úzkosť. Knihy, ktoré pri tom všetkom zabudla dať do skrinky, pevne tisla k hrudi a nútila sa zhlboka dýchať. Po dlhom úpenlivom hľadaní jej konečne zrak padol na Kate. Prekonala všetky svoje obavy, rýchlymi krokmi a pohľadom zapichnutým do zeme prešla k stolu, kde sedela. Okrem nej tam boli ešte ďalší štyria študenti.

Hneď ako si ju Kate všimla roztiahla pery do širokého úsmevu a posunula sa na lavičke, čím jej naznačila, aby si sadla. "Som rada, že si prišla Olívia."

Olívia nesmelo položila knihy a vytiahla si obed z tašky. Nikdy nejedla nič cudzie. Vždy musela mať obed pripravený z domu, lebo vtedy presne vedela, čo sa v ňom nachádza. V školských jedálňach ste si predsa nikdy nemohli byť istí, či vám do jedla niekto nepridal nejaký jed alebo nedajbože čip, ktorý by následne monitoroval každý váš pohyb. Možno si poviete, že je to šialené, no ona si nevedela pomôcť a ak jej to aspoň raz preniklo do mysle, nevedela sa nepríjemného pocitu zbaviť aj mesiace. Raz s ňou dokonca ocko musel ísť k lekárovi, aby ju utvrdil, že je všetko v poriadku a v jej tele sa naozaj nenachádza nič nebezpečné. Dnes sa už s podobnými pocitmi snaží bojovať sama a vie približne určiť, čo už preháňa.

Zdvihla zrak a prezrela si svojich spolu stolujúcich, ktorí jej ho opätovali. Sedeli tam dve dievčatá a dvaja chalani. Olívia sa pod tým náporom pohľadov cítila nepríjemne a tak placho zapichla ten svoj späť na obedu. Uvedomovala si, že mlčaním robí situáciu len trápnejšiu, no mozog akoby sa jej zastavil a nedokázala vymyslieť nič, čím by to ticho prelomila. Našťastie jej pomohla Kate, ktorá sa všemožne snažila odľahčiť napätie, ktoré medzi nimi rástlo. "Toto je Olívia," prehovorila smerom k ním a prísnym pohľadom sa pokúšaľa naznačiť, aby spolupracovali.

"Ahoj ja som Ashley," prvá sa chytila Ashley a venovala Olívii krátky úsmev. Ashley mala tmavé vlasy zapletené v dlhých dredoch. Olívia jej úsmev opätovala a pohľadom sa odvážila prejsť k ostatným. Slova sa znova ujala Kate a postupne ich predstavila. Vedľa Ashley bol Peter. Na očiach mu sedeli okuliare s hrubým rámom a vedľa tácky mal položenú knihu od Stephena Hawkingsa. Najbližšie k Olívii sedeli Tina a Ted, dvojčatá, ktoré sa však na seba vôbec nepodobali. Ted vysoký chlapec jej kývol na pozdrav a Tina jej venovala široký úsmev. "Ako sa ti zatiaľ páči na škole Olívia. Myslím, že spolu máme históriu, všakže?" opýtala sa jej a ako sa Olívia rozhovorila, postupne sa medzi nimi začali roztápať ľady.

Teraz Olívia stála na chodníku pred školou. Posledná hodina jej skončila a ona čakala na mamine čierne auto. Malo ju odviesť na to desivé stretnutie, ktoré tento úspešný deň iste pokazí. Špičkou tenisky odkopla kamienok, ktorý sa odkotúľal pár centimetrov ďalej. Aj keď si to nechcela priznať, rozmýšľala nad Richardom. Musel si ju všimnúť už pred hodinou, lebo presne vedel, kde má skrinku. Čakal ju tam predsa. Teraz ju hnevalo, že nebola dosť odvážna a odmietla ten obed. Nie že by sa jej nepáčil ten s Kate a jej kamarátmi, no s ním by to bolo iné. Už bola unavená ako utekala z každej neistej situácie, lebo sa jej bála. Vždy bola príliš plachá a bála sa s ľuďmi rozprávať. Bála sa ich postoja k nej. No nie len ľudia boli to, čo jej naháňalo strach. Veľakrát sa bála práve seba. Že spôsobí niečo hlúpe ako na minulej škole len preto, že má schizofréniu a vidí niečo iné, čo ostatní. No už sa nechcela viac skrývať a neustále pred všetkým utekať. Chcela si užívať život a niekedy možno aj pre veci riskovať. Nechcela všetko neustále len ľutovať.

Ale, čo ak by sa rozhodla nesprávne a potom by ľutovala to? Vždy to boli ťažké rozhodnutia a jej chýbala odvaha. Avšak netušila, že chlapec, ktorého pred nedávnom stretla ju naučí nič neľutovať a užívať si každé dobrodružstvo, ktoré príde.

Bola natoľko ponorená do svojich myšlienok, že si vôbec nevšimla ako pri chodníku zastavilo mamine čierne Subaru. Prestala sa hrať s kamienkom až v momente, keď jej do uší prenikol mamin vysoký hlas, kričiaci jej meno tak hlasno, že sa rýchlo pozrela smerom k autu a následne doň nastúpila.

„O čom si zase rozmýšľala?" prehovorila pani Readová krátko po tom ako vyrazili z parkoviska školy a zamierili do vedľajšieho mesta, kde mala byť tá zákerná ženská, ktorú Olívia už teraz nemala rada.

Olívia neznášala, že jej matka musela mať o všetkom prehľad, preto prekrútila očami a s odpoveďou otáľala. „O ničom? Len som na zemi niečo videla a rozmýšľala či to je skutočné," vymýšľala si. Bolo to také očividné, že by to prekuklo aj malé dieťa. Neverila jej to ani pani Readová, pretože ticho zamrmlala to veľavýznamné hm a zvraštila obočie. „Čo konkrétne si tam videla?"

Olívia mohla tušiť, že táto konverzácia bude pokračovať a nemala silu zahovoriť ju, tak povedala jednoduché neviem, unavene si vzdychla a so zavretými očami si hlavu oprela o okno. Dúfala, že to bude pre mamu dostatočný dôvod prestať hovoriť. Našťastie to mama pochopila správne a zvyšok cesty zaplňovali hlasy rôznych popových spevákov z rádia. Po necelej polhodinke došli na miesto. Jej nová psychologička sa nachádzala v budove s rôznymi kanceláriami. Vnútri to vyzeralo veľmi luxusne a Olívia si nechcela predstavovať, koľko to jej rodičov stálo. Vždy jej bolo ľúto, že za ňu musia utrácať toľké peniaze.

Spolu s mamou vošli do malej ordinácie, kde sedela veľmi mladá čiernovlasá žena, čo bol prekavpivý moment, vzhľadom ne to, že predtým mala len staršie psychologičky. Táto mohla mať len niečo cez tridsať. Nevedela, že jej mama tentokrát vybrala niekoho iného. Vždy hovorila, že tým mladým neverí a nepáčia sa jej ich nové metódy. Mama bola jednoducho odborník na všetko.

Útla čiernovláska sa hneď postavila a podávala mame ruku.„Danielsová, teší ma."