Reality

1 | Zlatý vtáčik

Rána boli ťažké. Horšie sa určovalo, čo je skutočné, a čo nie. Keď Olívii diagnostikovali schizofréniu mala desať rokov. Dovtedy to všetci zvaľovali na bujnú fantáziu. Zívajúc vyšla na balkón a usmiala sa na zlatého vtáčika, sediaceho na zábradlí. Dávno mu prestala dávať zrno. Teraz už vedela, že nie je skutočný. Načiahla k nemu ruku a pohladila ho. Spravila to možno z nostalgie, možno pre uistenie sa, že je vymyslený, aj napriek tomu, že dotyky ju často najviac klamali. Vnútri však stále verila, že nie je jediná, ktorá ho vidí.

„Vyzeráš byť hladný, ale nemôžem ti nič dať. Nemôžeme si dovoliť ďalších susedov, ktorí ma budú obchádzať na kilometre," smutne sa naňho pousmiala, akoby jej rozumel.

„Keď sa s ním však budem rozprávať dozvedia sa o mojom bláznovstve skôr akoby som chcela!" zahriakla sa v duchu a odvrátila zrak. 

Dnes bol krásny deň. Čo ak to však nie je skutočné? Čo ak v skutočnosti prší a ona to ani nevidí?

Zahnala všetky pochmúrne myšlienky a vrátila sa do izby, kde sa zhlboka nadýchla. Jej nová izba vyzerala presne ako tá stará s rozdielom, že bola väčšia. Bolo to jej jediné želanie pri sťahovaní. Nevedela si predstaviť mať inú izbu, na ktorú by si znova musela zvykať. V tejto sa cítila bezpečne, všetky ostatné miestnosti boli pre ňu cudzie, čo znamenalo nebezpečné.

Vôbec sa jej dnes nechcelo ísť do školy. Najradšej by sa zabalila do perín a preležala celý deň s knihou v ruke. Nechcela ísť do tej neznámej budovy plnej cudzích, nebezpečných ľudí, ktorí pokojne môžu byť masoví vrahovia alebo niečo podobné. Nemala chuť prezerať si každý kút, aby sa uistila, či sa tam nenachádza nejaká hrozba. A úplne najviac sa jej nechcelo rozoznávať, čo je len v jej hlave, a čo vonku. 

Zahľadela sa na stenu plnú jej malieb. Už si ani nepamätala, kedy začala kresliť. Len pri kreslení sa cítila slobodná a uvoľnená. Kreslila všetko, čo videla a potom sa pýtala brata, či niečo také môže existovať. Trochu jej to pomáhalo určiť, čo vidí len ona. Zranilo ju, keď jej povedal, že zlaté vtáky neexistujú. Ešte teraz si pamätala deň, keď ho videla prvýkrát.

Bol to veľmi zlý deň. Mame opäť praskli nervy, keď si Olívia nevzala lieky. Niekedy mala pocit, že mama jej chorobu zvláda horšie ako ona. Otec nebol doma. Mama hneď volala pani Longovej, Olíviinej psychologičke, aby dohodla stretnutie. Mama vedela, že to Olívia neznáša. Často to používala, aby ju donútila robiť veci, ktoré chcela ona. Vtedy Olívia prvýkrát ušla z domu. Posledné, čo v ten deň potrebovala vidieť bola tvár tej ženy. Vždy si myslela, že presne vie, čo Olívia cíti, prikyvovala a tvárila sa súcitne, a pritom ju často ani nepočúvala. Olívia neznášala tie sedenia. Mamu jej útek ešte viac rozčúlil a večer Olívia začula ako otcovi hovorí niečo o psychiatrii. Šťastie, že otec o tom nič nechcel počuť. No Olíviu zranilo už len to, že mama nad tým uvažovala.

Vtedy mala štrnásť rokov. Sedela na balkóne a pozerala na západ slnka. Trochu jej zlepšil náladu veľký čierny drak, ktorý sedel na susedovej streche. Odkedy čítala Hobita, Smauga sa nevedela zbaviť. Veľakrát ju prišiel pozrieť práve v takéto dni. Našťastie nemusela dlho rozmýšľať, či je skutočný. Vedela, že nie je. Práve vtedy pri sledovaní Smauga, lížuceho si nohu, priletel zlatý vtáčik. Ticho sa posadil na zábradlie a sledoval ju. Ani na moment nezapochybovala o jeho skutočnosti. Načiahla k nemu ruku, na ktorú sa posadil. Odvtedy sa stali priateľmi. Každý deň ho kŕmila. Potom ho namaľovala a po pár mesiacoch sa spýtala Willa, či tiež videl zlatého vtáčika. Odpovedal, že zlaté vtáčiky sú len v rozprávkach. Aj napriek tomu, že ju to zraňovalo, chcela, aby jej Will vždy povedal pravdu.

Od prvého stretnutia s vtáčikom prešli necelé štyri roky a Olívia ho stále videla. Veci len tak jednoducho nezmizli len tým, že zistila, že nie sú skutočné.

Pozrela sa na hodiny a zistila, že už príliš dlho rozmýšľa. Je čas pripraviť sa na prvý deň v novej škole. Obliekla sa a nahádzala všetky potrebné veci do tašky. Neodolala nutkaniu pozrieť sa na balkón a zistiť, či tam vtáčik ešte sedí. Sedel. Vzdychla si a usmiala sa naňho.

„Stráž mi to tu," povedala jeho smerom a pobrala sa dole.