Odkiaľ ide život

1

Prstom som prešiel po okne auta a napísal som bratovo meno. Tobias. Tak sa volal. Bol to skvelý brat. Vozil ma na tréningy, chodil so mnou na zápasy, cez víkend sme chodili stanovať a pomáhal mi s úlohami. Mal o tri roky viac ako ja, teda keby tu dnes bol, mal by dvadsať. Sedel by za volantom namiesto otca a na očiach by mal nastoknuté slnečné okuliare. Usmieval by sa. A my by sme sa nesťahovali do nejakého sprostého San Francisca, lebo doma sa to už nedalo vydržať.
   A nemalo to súvis s Tobiasom, ale so mnou. Po jeho smrti som začal vyvádzať: začal som piť, fajčiť a istý čas som bral aj drogy. Kašľal som na školu, priateľov, aj na rodinu. Vlastne mám pocit, že toto sa nezmení ani v novom meste. O to skôr nie, keď tam nemám žiadnych známych a rodičia budú tráviť väčšinu dňa v práci. Nemám síce chuť znovu začať s drogami, lebo nechcem skončiť opäť v nápravnom centre, ale odkedy tu môj brat nie je, život mi príde zbytočný a nespravodlivý. Veď aká je to už len spravodlivosť, keď zomrie osemnásťročný človek, ktorý má celý život prakticky pred sebou? A ako teda môžem dopadnúť ja, keď môj brat bol skvelý a láskavý človek a ja som len ja? Veľmi ma to štve, že sa dejú takéto veci.
   Najhoršie na celej veci je, že som bol priamym svedkom jeho smrti. A rodičia (hlavne mama) sa niekedy správali, akoby som za to mohol ja. Nepovedali to síce priamo, ale niektoré veci, ktoré mi vyhadzovali pred oči, boli síce na dennom poriadku, ale zneli zatrpknuto a - či som si to iba namýšľal - nenávistne.
   Vzdychol som. Z okna bol výhľad na farebné predmestie San Francisca, ale moje myšlienky aj tak stále utekali do minulosti. Nemohol som si pomôcť, proste to tak bolo. A žiadne pekné domy, nijaké miesto na zemi, ani žiaden človek by mi toto z mojej hlavy nikdy nedostal. Nemo som pozoroval cestu, zatiaľ čo sa moji rodičia rozprávali o mne.
   "Možno by sme so školou mali chvíľu počkať, kým si tu zvykne," vyhlásila mama zachmúrene. Odjakživa mala sklon preháňať, akoby šlo o život. Tento raz sa očividne zaoberala mojou krehkou psychikou a možným kolabsom z nového prostredia.
   "Molly, zlatko, prestaň. Nič mu nebude. Čím skôr sa opäť začlení do spoločnosti, tým to bude pre všetkých lepšie," dobiedzal do mamy otec. "Pamätáš, čo nám radil terapeut, doktor Fields?" A bolo. Otec vyslovil čarovné slová: doktor Fields. Terapeut, ktorý mi dával istý čas sedenia, ktorý bol príčinou, prečo som prešiel na drogy, ktorý zavinil, že ma rodina mesiac považovala za schyzofrenika, ale aj tak ho moja mama obdivovala.
   Videl som, že to na ňu zabralo bez toho, aby som odvrátil pohľad od okna.
   Do konca cesty sme boli všetci ticho. Pekných päť minút ticha. Upokojovalo ma to. Nikto nič nevravel, každý držal zobák a ja som mal kľud. Rodičia nič nepovedali, ani keď sme brali naše veci z auta.
   Keď sme vybalili, zamkol som sa v svojej novej izbe, ľahol som si na posteľ a do uší som si strčil slúchadlá. Ani som sa tu poriadne neobzrel Rodičia si na toto moje správanie zvykli, takže som ani nečakal, že ma pôjdu pozrieť. Myslel som, že to už dávno vzdali. Ibaže som sa mýlil. Otec si dal urobiť náhradný kľúč od mojej izby a bez pozvania do nej vrhol. Ani som si nevšimol ako, už držal moje slúchadlá aj mobil a so smutným výrazom na tvári stál nado mnou.
   "Čo chceš?" oboril som sa naňho nahnevane. Videl som ako sa mu zmenil výraz na naštvaný.
   "Nedovoľuj si rozprávať sa so mnou takýmto tónom, chlapče! To si vyprosujem!" povedal mi mierne a vzápätí ledabolo dodal: "Poď pomôcť mame s večerou."
   "Prečo by som mal? Aby som zas musel počúvať jej výčitky?"
   "Tvoja mama ti chce len dobre, tak ju láskavo neosočuj," napomenul ma otec. "A okamžite zlez dolu, ak teda nechceš prísť o hlavu!"
   Čo najhnusnejšie som zagánil na otca a pomaly, neochotne som vstal z postele. Do novej kuchyne som sa došuchtal krokom ako malomocný, vzal som nožík, čo mi mama s úsmevom strkala do ruky a začal som krájať zeleninu.
   "Páči sa ti tento dom?" spýtala sa ma mama. Zamrmlal som niečo v zmysle je mi to jedno. A aj bolo. Nevšímal som si, kde som, nezaujímalo ma to.
   "Čo si myslíš o brusnicovom dresingu na večeru?" nevzdávala sa mama.
   "Super," povedal som neprítomne.
   "Tešíš sa zajtra do novej školy?" opýtala sa navonok veselo. Otočil som sa na ňu.
   "Ak poviem áno, budeš už ticho?" odvetil som trpko a vrátil som sa k zelenine. Predtým som si však všimol, ako stisla pery.
   "Dobre," zasyčala na mňa. "Ako chceš. Ja sa o rozhovor prosiť nebudem." Prevrátil som oči. "Ale pochop nás," už keď povedala prvé slovo, bolo mi jasné, že bude pokračovať, "sme tvoji rodičia a chceme ti pomôcť! Si predsa náš syn a nás trápi prizerať sa, ako si ničíš svoj život! Vieš, vždy si bol chytrý a nadaný a fakt, že je Tobias mŕtvy, to nemení. Nechápem, čo sme urobili zle, čo som ja urobila zle..." A rozplakala sa. Vzlykala nahlas a od srdca ako pravá herečka, aj keď som si bol istý, že to nehrala. Napriek tomu ma tým vytočila.
   Zvysoka som na ňu hľadal - bola o dobrých dvadsať centimetrov nižšia, merala len nejakých stošesťdesiatpäť centimetrov.
   "Čo si urobila zle? Vážne sa to pýtaš?! Pol roka si mi vyčítala jeho smrť, akoby som ja mohol za to, že bol opitý, keď ma viezol zo zápasu, na ktorý ste vy nešli, lebo sa vám nechcelo. A že ti to do dnešného dňa nedošlo, tak to ma veľmi mrzí, mama. Ja nemôžem za to, že pil a že sme sa proste nejak museli dostať domov, rovnako, ako nemôžem za to, že nás nabral kamión alebo, že som to prežil."
   "O čom to hovoríš? Ako môžeš povedať, že chcem radšej Tobiasa ako teba?!"
   "Nič také som nepovedal, to ty," viac som však nepovedal nič, lebo do kuchyne vošiel otec a mama sa tak rozplakala, že by aj tak nič nepočula. Myslel som, že otec na mňa nakričí, ako to mal posledný rok vo zvyku, ale len sa na mňa sklamane pozrel, objal mamu okolo pliec a povedal mi: "Očividne si sa ešte dostatočne nepamätal, aby si už nemusel chodiť k psychoterapeutovi. Zajtra ti dohodnem stretnutia. Najskôr jedno a podľa jeho uváženia, koľko sedení týždenne by si potreboval, sa zariadime. Teraz choď do svojej izby."
   Arogantne som naňho hľadel a vyzývavo som sa spýtal: "A čo keď nechcem?"
   Len na mňa prísne pozrel: "Choď!"
   Naštvane som vybehol do svojej izby a zamkol som sa. Rodičia boli zvyknutí na to, že som sa zamykal pred nimi a vlastne aj celým svetom. Vedeli, že nie som samovrah a hoc im to nebolo po chuti, radšej to neriešili.
   Kopol som do steny. "Kurva," vyšlo zo mňa naštvane.
   Namiesto pomoci mame som teda zapol notebook a pustil som hudbu na celý dom. Tento zvyk vo mne zakorenil Tobias, keď som bol malý a on vyhrával na celý náš starý dom. Ak som práve netrénoval futbal alebo som nebol s kamošmi vonku, púšťal som s bratom hudbu. Bavilo ma počúvať rôzne piesne od rôznych skladateľov a interpretov. Vedel som pri tom spať, učiť sa, vŕtať sa v aute, či hocičo iné. Hudba mi teda nikdy neprekážala.
   Znovu som zišiel dole, až keď ma zavolali večerať. Síce som zišiel, neodpustil som si však dupotanie na schodoch a mrzutý výraz na tvári.
   V jedálni už bolo prestreté na veľkom okrúhlom stole. Biely obrus, príbory a taniere, polievka, losos, zemiaky aj ten hlúpy brusnicový dresing. Dokonca poháre na šampanské. Mama zrejme chcela urobiť prvú večeru v novom dome slávnostnú. A pozrime sa! Prišla do kuchyne v svojich najkrajších tmavomodrých šatách, s topánkami na vysokom opätku a líčením, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani profesionálna maskérka. Za ňou vošiel otec, tiež slávnostne vystrojený v sivom obleku s tmavomodrou kravatou. Cítil som sa hlúpo, ale namiesto toho, aby som sa šiel prezliecť, sadol som si a už som na nich ani nepozrel.