Odkiaľ ide život

4

"Ahoj, sused! Čo robíš na strome?" spýtalo sa ma to dotyčné dievča s úsmevom. Lepšie som sa na ňu zahľadel. Bola pekná, no príliš chudá, ale prsia a zadok jej vôbec nechýbali. A zrejme si toho bola plne vedomá usudzujúc podľa jej úzkych džínsov a tielka, ktoré ju obopínali. V rukách držala cigarety. Akoby sám život chcel, aby som si dal. A taký návrh by odmietol len somár.
Pomaly som zliezol zo stromu a postavil som sa dievčaťu oproti.
   "Môžem si jednu vziať?"
   Dievča neváhalo a strčilo mi krabičku takmer pod nos. Vzal som si, potom si jednu vytiahla ona a bohvieodkiaľ vzala zapaľovač. Najprv zapálila mne. Vtiahol som to do seba a po dlhej dobe som bol rád, že žijem. Cigaretu som nemal v ústach, ani nepamätám.
Keď dievča videlo moju až detinskú radosť, rozosmialo ju to.
   "Som Cara, mimochodom," predstavilo sa dievča veselo.
   "Tayler."
   "To si vždy taký odmeraný?"
   "Áno."
   "Máš čas? Môžem ti ukázať mesto," navrhla Cara a sladko sa na mňa pozrela asi ako mačka bez úcty.
   "Prečo nie?" mykol som plecom. Nečakala viac na mňa a rozbehla sa smerom do centra. Zahasil som svoju cigaretu a rozbehol som sa za ňou, kašľal som na rodičov aj na to, čo mi povedia, ak zistia, že som nebol doma. Bežali sme asi desať minút bez prestávky, čiže žiadna obyčajná prehliadka mesta ma nečakala a keďže som nevedel, kam ideme, bol som jej stále v pätách, nikdy nie pred ňou. Keď sme konečne zastali, stáli sme v tmavej slepej uličke a Cara sa ponáhľala otvoriť staré vŕzgajúce dvere. Vošli sme dnu. Bol tam neuveriteľný zhluk ľudí, alkoholu a hudby. Všetci buď tancovali alebo sa nalievali, po prípade sa bozkávali.
   Cara ma chytila za ruku a dotiahla k baru.
   "Dicky, tento je tu so mnou, takže grátis, platí?" Hneď ako to dopovedala, odišla za dídžejom a mňa tam nechala s Dicky.
Dicky bola mladá sexi barmanka s hlbokým výstrihom a bez štipky sebaúcty. Každý videl, že ona je ľahká korisť, keď sa tak správala. Nechala nech jej chlapské ruky šmátrajú kade-tade po tele a ešte sa pri tom hlúpo chichotala. Aj keď predo mňa strkala drink, nejaký chlap ju práve chytal, kde nemal. Bolo mi z nej výsostne zle.
   Po dvoch drinkoch ma niekto vytiahol tancovať. Vydržal som dve otrasné skladby, potom som opäť šiel k baru a pridal som sa k ľuďom, ktorí sa predbiehali v pití štamprlíkov. Po prvom kole som sa však odtiaľ zdekoval za dídžejom až ma nechá púšťať hudbu. Moc sa mu nechcelo, a tak som ho povzbudený alkoholom udrel priamo do nosa. Kretén, myslel si, že mi naloží, ale jedna rana odo mňa ho položila na zem. Pár ľudí okolo sa zasmialo. Vytiahol som svoj mobil a zapojil som ho. Doma som si mixoval hudbu a všetka moja práca bola prenesená práve tam. Púšťal som teda všetko možné, pričom som sa hral na mixážnom pulte a upravoval basovú linku na notebooku. Výsledok síce neznel neuveriteľne dobre, ale rozhodne som si mohol byť istý, že som bol lepší ako ten blb predo mnou.
   "Doneste nášmu novému dídžejovi drink," prišiel ku mne nejaký chalan a táto veta smerovala na hocikoho v bare. O minútu na to pri mne stála tá naivná barmanka a podávala mi pohár alkoholu. Vypil som ho na ex a vrazil späť do jej kostnatých rúk. Viac som na ňu nepozrel.
   Ten chalan bol taký opitý, že sa neštítil vziať mikrofón a spievať z plného hrdla nezmyselné slová, aj keď hudba ktorú som púšťal si spev nevyžadovala. Každý sa smial a bavil, a ja som robil presne to isté.
   O jedenástej Ray (ten chalan) zakričal: "A teraz do áut!" Pätina ľudí v miestnosti zajasala a rýchlo začali vychádzať von. Prihnala sa ku mne Cara, zdrapila ma za ruku a ťahala von. Smial som sa a ona tvrdila, že až teraz sa začne pravá zábava a ja spoznám mesto. Nechal som ju, nech ma teda ťahá.
   Išli sme dobrú hodinu, kým sa naša asi päťdesiatčlenná skupinka konečne dostala na miesto určenia. Bol to akýsi sklad. Všade sa povaľovali prázdne sudy a v prítmí som zazrel niekoľko áut.
   "Tayler pôjde so mnou," zahlásila zrazu Cara, prilepila sa mi na ústa, potom sa odtiahla a viedla na k jednému z áut. Kázala mi, aby som si nastúpil. Keď videla, že ju nechcem poslúchnuť, sladko sa usmiala a vtisla ma na miesto spolujazdca. Nebránil som sa, bolo jasne vidieť, že vypila nanajvýš pohárik. Keď videla, že sa odtiaľ nehnem, odišla. Aj do ostatných áut si nasadli ľudia, ale len jazdci.
   Nikto nemal spolujazdca, len Cara.
   Jediné auto, čo ešte nebolo osadené, stálo napravo od toho, kde som sedel ja. Chcel si doň nasadnúť Ray, ale nejaké dievča tmavej pleti mu dohováralo. Otvoril som okienko, aby som počul o čom sa bavia.
   "Pil si, Ray. Si opitý," hovorilo dievča.
   "No a?! Som schopný jazdiť," odvrkol Ray, ale hneď nato sa zapotácal.
   "Nie si schopný ani stáť!" dievča si založilo ruky vbok a pokývalo hlavou až sa jej vrkoč dlhý kdesi pod zadok zakymácal zo strany na stranu.
   "Nechaj ma, Kristie!"
   "Áno, nechaj ho, nech ide. Nemáme čas dohadovať sa." Pristúpil k nim nejaký vysoký mohutný chlap a ťahal nahnevanú Kristie od rozhodnutého Raya.
   Cara si nastúpila, položila ruky na volant, so samoľúbym úsmevom sa pozerala pred seba a vyrazila na "zavodnú dráhu". Zabrzdila a v závese áut bola posledná. Videl som, aká je sústredená, ako čaká na signál. Keď ho dostala, vyrazila.
Jazdila rýchlo a obratne ako profík. Ani som sa nepozeral na cestu. Sledoval som ju, ako točí volant, ako výborne zvláda ostré zákruty, ako preraďuje. Myslím, že som ešte nevidel dievča tak dobre preraďovať. Prvých päť áut vyradila do minúty, vôbec jej nerobilo problém prebehnúť ich a zaradiť sa. Sledoval som ju úplne úžasnutý.
   Kútikom oka som si všimol, že ideme preč z prašných cestičiek a vchádzame na vozovku.
   Nočná premávka bola dosť riedka na to, aby títo ľudia mohli závodiť. Okoloidúci šoféri nahnevane trúbili a pokrikovali nadávky, keď sa nejaké z tých áut prerútilo okolo nich. Bol som mierne pod parou, ale orientácia ma sklamala iba málokedy, a tak som vedel, kde sa čie auto nachádza.
   Ray, o ktorom som si myslel, že skončí hneď na začiatku sa držal v čele a Cara, ktorá ho dobehla sa teraz neúnavne snažila dostať pred neho. Bezúspešne. Škrípala zubami, keď jej Ray zahatal šiesty pokus dostať sa do vedenia a prudko zvrtla volant. Na mieste tesne pred odbočkou to otočila a auto letelo cez trávnik. Len tak-tak sme sa vyhli lampe a už to vyzeralo, že Cara otočí vedenie, ale auto, čo šlo pred Rayom, riadil nejaký posratý blbec, ktorý si to namieril rovno na hydrant.
   Nasledujúce chvíle mi prišli až bolestne známe, aj keď sa nepodobali ničomu, čo som zažil. Možno preto, že som tušil, že prežijeme.
   Naokolo vystrekla voda a na mokrej ceste dostala Cara šmyk. Trhla volantom, ale zbytočne. Skočili sme v billboarde pri benzínke.
   Trvalo len pár sekúnd, kým som sa spamätal. To už Cara fajčila cigaretu a akoby sa nič nestalo, spýtala sa ma, či sa mi páči mesto. Odpovede som bol ušetrený, lebo dvaja jej priatelia nás vyťahovali z auta a rýchlo strkali do druhého. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, viac som sa sústredil na fakt, že žijem a že si vlastne život ani nezaslúžim.
   Cara čosi povedala. Odvetil som, že to má zopakovať.
   "Chcem ťa bozkávať, kým neprídem domov. Alebo kým nás nechytia policajti." Po tomto vyhlásení vytiahla ďalšiu zo svojej nekonečnej zásoby cigariet a po minúte už na mňa fúkala dym.