Odkiaľ ide život

7

Do konca týždňa som myslel, že sa všetko vrátilo do starých koľají. Teda až na Marka. Tomu som začal pomaly, ale isto veriť. Hovoril som mu niektoré veci z môjho detstva s bratom a on mi tiež rozprával o tom svojom. Niekedy mi napadlo, že je divné platiť za takéto sedenia, kde sa rozprávame ako dvaja starí priatelia, ale nekomentoval som to.
   Mark si našťastie nemyslel, že mu budem rozprávať o posledných dvoch rokoch a tak s tým ani nezačínal. Niektoré veci z môjho života už vedel, ale ja som ich aj tak opakoval s istou dávkou subjektivity, akú má človek v sebe, lebo predsa len, žijeme len jeden život a vžiť sa do kože iného človeka je nemožné. Nikdy úplne nepochopíme všetky aspekty, ktoré ho viedli k určitému činu. Preto som na svoje skutky hľadel ako sebec zo svojho stanoviska a nevnímal okolie. Niektoré časti museli vyznievať až príliš emotívne napäté. Iné zas príliš sucho, lebo to boli veci, ktoré neznamenali toľko, aspoň som si myslel, proste sa to stalo - proste to tak bolo.
   Doma to vyzeralo nasledovne. Ráno rodičia už neboli doma, keď som vstal a tak som sa naraňajkoval v tichosti v kuchyni. Potom som šiel do školy.
    Keď som poobede prišiel, doma buď nebol nikto, po prípade som niekedy narazil na jedného z nich. Rýchle som odpovedal na ich otázky a vybehol som do izby. Ani neviem prečo, ale učil som sa až do večere. Vtedy ma zavolali jesť. Po jedle som šiel do garáže, kde si otec zriadil malú posilňovňu, ktorú aj tak nikdy neporiadok nevyužil. Podobnú sme mali aj v Bostone. S bratom sme po večeroch spolu cvičili. Niekedy sme tam len tak sedeli a rozprávali sa. Brata som už nemal, ale cvičiť som aj tak stále chodil. Bol to výborný spôsob, ako sa nechať vyšťaviť a nemať potom nočné mory. Zvyčajne som mal vždy a pri všetkom, čo som robil zapnutú hudbu: učenie, večera (mp3 a slúchadlá), oprava auta, futbal... Ale keď sa jednalo o toto, všade bolo ticho. Také ticho, že som v ňom mohol počuť vlastný tep vlastného srdca predtým, ako som začal cvičiť, alebo jediné, čo to ticho pretínalo, bol môj zrýchlený dych potom, čo som docvičil. Bohvie prečo som potreboval tento druh ticha, ale keď som odtiaľ vyšiel, vždy som vedel zaspať do minúty bez pocitu, že sa prebudím uprostred noci kričiac.
   V škole to bolo vďaka mojej snahe učiť sa, čím ďalej, tým lepšie. Študenti ma ignorovali - to som vítal, učitelia prešli z čudovania sa na očakávanie – to som práve nechcel, ale aspoň mi to dávalo nejaký dosiaľ neurčitý cieľ, možno nesklamať ich, možno rozmýšľať nad vysokou školou.
No nech sa dialo čokoľvek, nech som robil čokoľvek, pred očami som stále videl to dievča a fakt, že som jej nedokázal pomôcť, ma natoľko trýznili, až som momentami uvažoval, že hudba je na to príliš slabá, že to chce niečo silnejšie.

Keď som v piatok vychádzal z Markovej pracovne, uvidel som na stoličke sedieť nejakého povedomého chalana. Mal snedú pokožku, kučeravé čierne vlasy, v rukách mobil. Podvedome som vedel, že som ho už videl, ale ani za svet ma nemohlo napadnúť kde. Potom však zdvihol hlavu, naše pohľady sa mimovoľne stretli a ja som sa cítil ako keby som bol zasiahnutý bleskom poznania. Ray.
   Aj on ma určite spoznal, lebo sa usmial, vyskočil zo stoličky a vykríkol: „No nazdar, dídžej. Ako to, že ťa tu vidím?"
   „Chodím tu k psychiatrovi," odvetil som prekvapený.
   „Tak to sme dvaja. Ja mám dvadsať, ale rodičia si aj tak vedia presadiť svoje. Podľa ich názoru som priveľmi nezodpovedný a naivný mladík, ktorý si ničí život nočnými výletmi, zatykačmi a trochou alkoholu."
   „Len trochou?" nedalo sa mi nespýtať. Zasmial sa a zamumlal niečo v zmysle, že sa drží na uzde.
   „Takže vy dvaja sa poznáte?" zamiešal sa do rozhovoru Mark. Osobne ba som bol rád, keby to radšej nechal na pokoji a zaujímal sa o svojho ďalšieho pacienta, lenže vtedy mi došlo, že okrem Raya v čakárni nik iný nie je, takže pokiaľ niekto nemeškal, Ray bol ten ďalší.
   „Áno, poznáme sa," prikývol Ray a usmial sa. „S Carou ste v ten večer vyleteli z cesty, že? Ale pokiaľ viem, tvrdila, že to bola skvelá noc, takže si sa v tú noc určite činil," a veľavýznamne sa na mňa pozrel. V tú chvíľu som mu chcel jednu streliť. Jednak, že o tom hovoril pred mojim psychiatrom a tiež, že jeho sa to vôbec netýkalo. Od hnevu som očervenel a Mark si to všimol. Pobúchal ma po pleci. Ray si to však vyložil tak, že sa za to hanbím a okamžite na to zareagoval. „Tým sa netráp. Ona spí s každým. Len som myslel, že ty tiež nie si v tomto padavka - teda nič proti – ale chápeš. Myslel som, že si tiež rád užívaš."
   „Ale potom sa tým nechválim," zamrmlal som, že to sotva mohol počuť.
   „Ray, poď už dovnútra a nechaj Taylera nech ide domov. Potrebujem zistiť, aké pokroky si urobil od minulého týždňa." A rýchlo vsunul Raya do svojej pracovne. Mňa ešte pozdravil, a potom zavrel dvere. Keď som šiel okolo sekretárky Ann, pozdravil som ju a išiel ďalej, lenže ma zastavila.
   „Tayler, nezabudni si tu opäť slúchadlá," a podala mi ich. Úplne som na ne zabudol. Pred sedením som počúval hudbu a zrejme mi museli vypadnúť, keď som ich aj s mobilom narýchlo strkal do tašky. Poďakoval som a šiel som domov.
   Večer sa blížil a vyzeralo to, že bude obyčajný, že sa doň nik nezvaný nepripletie, ale to by bolo príliš jednoduché. Keď som sa vrátil z garáže – celý prepotený a polonahý pripravený na poriadnu sprchu -, už tam čakala. Sedela na posteli a listovala v mojich knihách. Keď ma moja suseda zbadala, vrhla sa na mňa ako zúrivý tiger. Vôbec jej nevadilo, že páchnem potom a som od neho celý lepkavý. Proste sa mi prisala na ústa ako nejaká pijavica. Nemal som v pláne bozkávať sa s ňou, ale keď sa to už dialo, nemal som v pláne ani s tým prestať, či robiť to s dverami otvorenými dokorán. Neodvážil som sa od nej odlepiť, a tak som naslepo hmatal kľučku. Keď som zavrel, ešte som šmátral po kľúčiku. Kým sa mi podarilo zamknúť, prešla perami po mojom krku a smerovala dole. Premiestnili sme sa na posteľ a pokračovali v začatom.
   Keď sa Cara bozkávala, pery odsúvala, až keď začínali modrať od nedostatku kyslíka. Dokiaľ sa tak nestalo, vysávala z teba život. Ale bolo to príjemné vysávanie. Veľmi príjemné. Teda až kým som neprehovoril.
   „Čo tu robíš?" nedalo mi. Cara sa odo mňa odsunula. Zrazu ma ovanul chlad. Pozrel som odkiaľ prichádza a konečne som si všimol, že som nezavrel okno. Rýchle som sa k nemu presunul a zatvoril ho.
   „Nevidíš, čo robím? Myslela som, že sa ti to páči," hovorila, ako som sa vracal späť k nej a posteli.
   „Prišla si oknom?" spýtal som sa začudovane.
   „Po tom strome vylezie každý," komentovala moju otázku ledabolo. Videl som na nej, že sa chce vrátiť k predchádzajúcej činnosti. Ale ja som sa odtiahol. „Nečakaj, že sa ťa budem pýtať, ako sa ti zatiaľ páči v našom meste, nie som ten typ, čo mu ide o druhých, jasné? Ray mi volal, že ťa stretol a tak sa mi zachcelo sa s tebou pohrať," povedala a spýtavo sa na mňa pozrela. Ešte nie.
   „Takže on ti vravel, že sme sa stretli? Čo ešte ti vravel?"
   „Už nič. Len, že ti možno chýba trochu vzrušenia," a nahla sa, aby ma mohla znova bozkávať. Odtiahol som sa.
   „Nemáš cigaretu?" Páchla od nich, určite nejakú mala pri sebe. A ja som nutne jednu potreboval.
   „Takže chceš fajčiť pred fajčením?" spýtala sa s úsmevom. Vytiahla balíček zo zadného vrecka džínsov spolu so zapaľovačom a podala mi ich. Vytiahol som si a zapálil.
   Ako som vyfukoval dym, rozmýšľal som, či ju nemám poslať preč. Napadalo ma aj prečo: chce ma len využiť, nie je práve dobrý príklad správania a ja som v poslednom čase problémy so spávaním nemal a ani som po nich bohvieako netúžil. Potom mi však napadlo prečo by som mal: tiež mi išlo o to , o čo aj jej, tiež som nebol anjelik, chcel som sa poriadne uvoľniť, chcel som si užiť, chcel som zabudnúť, že som nedávno videl mŕtvolu. A už ma nebavilo prehlušovať slová pani Rayomovej, či cítiť vinu, že som nepomohol. Cara bola jednoduchým riešením, ako niektoré veci na chvíľu vypustiť z mysle.
   Zahasil som cigaretu a vrhol sa jej na ústa. Najskôr som jej vyzliekol tielko, potom podprsenku a ona mi stiahla tepláky. Ďalej už ani neviem, čo sa stalo, bolo toho moc. Viem len, že sa jej páčilo, aký som spotený a priam sa v tom vyžívala. Bola ako mačka, ktorá baží po mlieku. A keď skončila, dokonca tak spokojne zapriadla, takže dostala, čo chcela. Niežeby ja nie.
   „Kde si trčal?" spýtala sa ešte celá udychčaná a otočila sa na mňa.
   „Ako to myslíš?" pozrel som na ňu a pomyslel si, aká je lacná. Obyčajná šľapka. Vyzerala tak, správala sa tak a aj sa podľa toho obliekala. Ale nehodlal som ju len tak pustiť, keď sa sama ponúkla.
   „Kde si bol po tej noci? Dlho som o tebe nepočula, teda až dodnes. Ani som ťa tu nemohla zazrieť."
   „Ja som zas nevidel vás. Sme si kvit." Tým to pre mňa haslo.
   „Tak si mal prísť ku mne," zapriadla nespokojne. Jeden by si myslel, že chce, aby sa všetko točilo len okolo nej. Ona chce, ona má. Ona povie, tak je.
   „Možno som nemal čas," povedal som a čakal, čo ona na to. Nič, len sa zakryla mojou perinou až po uši.
   „Tak si ho nabudúce urob," vyhlásila a opäť sa na mňa prisala. Myslel, som že to

Ďalší deň som pochopil, čo by sa mohlo pokaziť: prišiel za mnou Ray. Cara odišla už ráno, skôr, ako som sa stihol zobudiť. A Ray prišiel poobede, spolu so svojím dievčaťom, Kristie. Obaja prišli ešte pred mojimi rodičmi a odišli tiež skôr, ako oni stihli prísť.
   „Tayler, musíš ísť na dnešnú párty. Bude to bomba, ver mi. A ty nám to tam pomôžeš rozbaliť," povedal Ray.
   „Ja? A ako presne?" čudoval som sa.
   „Potrebujeme dídžeja, takže ideš a žiadne námietky neberiem, takže ani sa nesnaž..."
   „Idem."
   „...protestovať, lebo... tak to bolo ľahké. Teda aspoň ľahšie než som myslel. Si môj človek, vieš o tom?" zaradoval sa Ray a od samého nadšenia začal Kristie bozkávať.
   „Kde to bude? Zas na tom mieste?"
   „Nie, tentokrát to bude niekde úplne inde a musíš ísť autom. Neboj, prídem po teba," ubezpečil ma.
   „Vieš, čo je to Drive Dance?" spýtala sa ma Kristie a pozorne mi skúmala tvár, akoby čakala, že na nej nájde nejakú stopu, ktorá jej naznačí, že nie som človek.
   „Nemám poňatia," priznal som a čakal na vysvetlenie.
   „Je to závod. Ale nie obyčajný," spustila Kristie nenáhlivo a rozvalila sa na našom gauči. „Závodí sa totižto v poschodových garážach a ľudia nešoférujú autá, ale motorky. Sem-tam sa pritrafí nejaká nehoda, lebo v tomto závode nie sú pevne stanovené pravidlá. Víťaz môže hrať úplne čisto a bez toho, aby niekomu ublížil, ale zvyčajne tam taký luxus nie je."
   „Načo mi to vravíš?"
   „Budeš závodiť," oznámil mi Ray bezstarostne.
   „A to už prečo?"
   „Lebo víťaz dostane desaťtisíc a náskok v ďalšom závode. Neviem síce, kde chceš patriť, Tayler, ale neprídeš mi, ako chalan, čo chce zapadnúť do tímu. Ak však chceš žiť v tomto meste, niekam patriť musíš a ja ti dávam veľmi výhodnú ponuku."