Odkiaľ ide život

9

Keď som sa ďalší deň zobudil, Noel tam ešte stále bola. Cez noc som cítil, ako sa pretáčala, takže teraz mala svoju ruku obtočenú okolo mňa. Vlasy mala strapaté a vyzerala, že by mohla spať až do obeda. Aj som ju chcel nechať, ale zaklopali mi na dvere rodičia.
   „Vstávaj, Tayler! Ide sa do kostola!" chvíľu som len nemo civel na dvere, kým mi došlo, čo vlastne moja mama povedala. My nechodíme do kostola, pomyslel som si. Bol som síce pokrstený, ale tým moja viera hasla. Rodičia boli veriaci, ale so životmi ateistov – nechodili do kostola, nespovedali sa, dokonca aj sobáš mali len oficiálny podľa zákona. Rozmýšľal som, čo ich to zrazu chytilo.
   Medzitým sa Noel prebudila a rozospato na mňa pozerala, akoby čakala neexistujúce vysvetlenie alebo nejaký pokyn, ktorý by jej povedal, čo robiť. Nakoniec len vstala, usmiala sa na mňa a cez okno odišla.
   Ja som vstal a zišiel som dole, pozrieť sa, čo sa deje. Vošiel som do kuchyne a zostal som zarazene civieť.
   Otec v kuchárskej zástere robil palacinky, aj keď vždy tvrdil, že nevie variť. Podľa vône aj podľa výzoru som odhadoval, že sú dobré. Chcel som si jednu vziať, ale mama, ktorá pre zmenu robila džús (čo by za normálnych okolností nerobil nikto a za tých výnimočných len otec), mi capla po ruke.
   „Nechaj to a najskôr sa prezleč. Je tu návšteva," prezradila mi s úsmevom.
   „Návšteva?" zopakoval som ako ozvena.
   „Áno, susedia z domu odvedľa. Včera sa nás pýtali, či s nimi dnes pôjdeme do kostola a potom k nim na obed. Súhlasili sme, ale s podmienkou, že oni sa stavia na raňajky," rozprávala mama celá natešená asi ako dieťa, ktoré dostalo novú hračku. Mňa zaujímali iné veci.
   „Odvedľa? Z toho fialového?" spýtal som sa a prosil, aby povedala nie. Prikývla. „Prečo si mi to nepovedala skôr?"
   „Chceli sme, ale keď včera otec vošiel do tvojej izby, nebol si tam."
   „Takže vy viete, že som bol preč?"
   „Samozrejme, ale nechali sme to tak, lebo keď sme sa tam boli pozrieť znova o polnoci, už si bol späť aj s nejakým dievčaťom," všetko to hovorila celkom radostne a šťastne a ja som nechápal prečo. Nemal som tušenie, čo je inak, že tu teraz nestoja a nekričia na mňa.
   „No choď sa obliecť," popohnal ma otec.
   Išiel som teda a obliekol sa. Potom prišla tá ťažšia časť: stretnúť sa s Carou. Už zas. Vzhľadom na to, že s Carou som sa videl len párkrát a vždy to skončilo sexom, netúžil som, aby to tak skončilo aj dnes. Hlavne nie kvôli rodičom. A tiež nie kvôli sebe.
   Zišiel som dole po schodoch. Z jedálne sa už ozývali hlasy hosťov. Počul som, ako mama ponúka palacinky a ako otec debatuje o politike. Dúfajúc, že tam Cara nebude, vošiel som do jedálne.
   „Á, tu si, Tayler," privítal ma otec s úsmevom. „Dovoľte, aby som vám predstavil môjho syna, Taylera. Tayler, toto je pán Aricot Castillo, jeho manželka Silvie Castillová a ich dcéra Cara Castillová."
   „Teší ma," povedal som a snažil som sa tváriť, že ich vlastne vidím po prvý raz v živote, aj keď to nebola pravda. Videl som ich už predtým, ako idú domov alebo som zazrel, ako sa vlečú spolu po ulici, ale bolo mi to jedno.
   Aricot Castillo, okrem toho, že mal smiešne meno, celý akosi pôsobil smiešne, absurdne. Mal priveľké oči, fúzy ako Poirot z románov od Aghaty Christie a nosil výhradne tvídové staromódne saká, ktoré vyzerali priveľmi vtipne na to, aby ho vôbec niekto bral vážne. Vedel som však, že je lekár a vysoko cenený.
   Silvie Castillová bola výzorom Španielka, no správala sa uhladene a krotko, akoby jej privreli škripec okolo krku. Mala husté tmavé vlasy, sivé oči a takú perfektnú postavu, že jej dcéra pri nej vyzerala ako obyčajný nepodarok. Robila daňovú poradkyňu a podľa toho sa aj obliekala. Zrejme nikdy nenosila nič, čo by nebolo vhodné aj do práce. Napríklad teraz mala na sebe úzku béžovú sukňu pod kolená, tmavomodrú blúzku a na nej biele sako.
   Cara sa síce podobala na svojich rodičov, ale výsledok bol veľmi divný. Spozorovať sa však dal, len keď boli všetci traja pokope. Cara bola totižto príliš príťažlivá, aby v nej niekto hľadal spojenie s jej otcom, no na druhú stranu mala v sebe primálo sexepílu, aby ju niekto považoval za krajšiu alebo aspoň rovnocennú svojej matke. Nielenže bola chudá, ale spôsob akým sa obliekala, znižoval jej cenu.
   To ma privádzalo k myšlienke, že ju po prvýkrát vidím oblečenú slušne a nevyzývavo. Kvietkované šaty po kolená, biele baleríny a zelenkavý svetrík – ako plastová bábika. Tvárila sa, že ma nepozná a len sa milo usmievala. Mal som však pocit, že ma vyzlieka pohľadom. Bolo mi z toho zle.
   „Molly, tie palacinky sú výborné. Čo do nich dávaš, že chutia tak božsky?" spýtala sa pani Castillová a odhryzla si myšací kúsok z palacinky poliatej javorovým sirupom a čokoládou a postriekanej šľahačkou.
   Mama sa zdvorilo usmiala a akoby šlo o prísne tajnú vec, povedala: „To sa spýtaj môjho Franka. Donútila som ho piecť a dokonca sú lepšie ako tie moje! Nemám poňatia, čo tam dal, že sa mu tak vydarili."
   „Ani sa to nikdy nedozvieš, zlatko. Je to prísne tajná receptúra, zvaná náhodný experiment," zasmial sa otec.
   „To mi chceš tvrdiť, že ak by si tam pridal niečo iné, teraz by sme zvracali?" začala sa pajediť mama.
   „Ja len tvrdím, že sa mi to podarilo vďaka náhode."
   „A ja môžem len súhlasiť," zapojil sa do rozhovoru pán Castillo. „Keď dá žena mužovi variť alebo piecť, nemôže čakať, že by neskúsil experimentovať. Samotné varenie alebo pečenie je vtedy experimentom, ktorý buď vyjde alebo zlyhá."
   „Tak, a tu to máš. Čierne na bielom," vyhlásil otec a smiechom prechádzal mamine námietky, že keby teraz jedol nevydarené palacinky, asi by z toho nebol práve šťastný.
   „Kedy vyrážame?" spýtala sa zrazu Cara a hodila spýtavý pohľad na rodičov.
   „Do kostola?" pani Castillová pozrela na hodinky. „Prepánajána, už by sme mali vyraziť!"
   „A nechcete ešte pomarančový džús?" nadhodila mama a už aj chytala krčah, ale keďže Castillovci zakrútili hlavami svorne ako vycvičené psi, smutne ho zas vrátila na miesto. V duchu som sa zabával nad maminou snahou o dokonalé pohostinstvo. Zbožňovala predvádzanie svojej domácnosti, aj keď v poslednej dobe nemala komu čo ukazovať.

Cesta do kostola sa mi zdala prikrátka, aby som sa stihol psychicky pripraviť a farárova kázeň zas pridlhá, aby som sa na ňu mohol sústrediť. Videl som, že aj rodičom bolo zaťažko obsedieť a to ma istým spôsobom tešilo. Aspoň som vedel, že nie som sám, čo nestojí o to tam byť. Cara a jej rodičia, naopak, sedeli pokojne a s tichou oddanosťou hľadeli, ako kňaz rozpráva. Nemrvili sa, neobšívali, jediné, čo urobili, bolo, že si pán Castillo kýchol, ale hneď na to sa dal späť do pozoru. Vyzerali ako rodina vojakov počúvajúca rozkazy veliteľa. Čudoval som sa, ako to môžu vydržať.
Keď sme po omši išli k nim domov, Cara ma stiahla k nim do auta, skôr než som sa stihol spamätať a šepla mi do ucha: „Už vieš, kam patríš?"
   „K vám nie," znela moja odpoveď. Len nadvihla obočie a zvodne sa usmiala. Keď sme boli pri ich dome, dodala: „Veď ty si to ešte rozmyslíš." Nekomentoval som to, ale zmocnil sa ma hnev. Kto je, že si myslí, že mi môže diktovať, čo mám robiť? Zatínal som päste, keď som prechádzal cez prah ich vchodových dverí. Cara možno chodila do kostola, ale aj tak to bola mrcha. A mohla byť príťažlivá, no už som si jej užil dosť. Mal som chuť do niečoho praštiť.
   „Posaďte sa," vyzvala nás pani Castillová, keď nás uviedla do jedálne. „Cara, poď so mnou, vezmeme podnosy."
   Mama do mňa drgla a šepla: „Čo keby si pomohol?"
   „Čo keby som vypadol?" zareagoval som nahnevane. Prevrátila oči, ale zrejme do toho už viac nechcela vŕtať. Asi si myslela ako aj ja, že je zázrak, že som vôbec tu.
   Keď sa pani Castillová vrátila, niesla obrovskú pečenú morku. Cara sa vliekla za ňou spolu s omáčkou, zemiakovým pyré a širokým úsmevom, ktorým mohla oklamať všetkých len mňa nie.
Obed prebehol v rušnej debate. Začalo to kuchárskym umením, keď mama vychvaľovala, aké je to mäso šťavnaté a lahodné a otec prikyvoval a pritakal, až mu hlavu šla odletieť. Potom sa to zvrtlo na Boston a skoro som pri tom rozhovore vybuchol, nebyť toho, že som si v hlave opakoval učivo z biológie. Nevnímal som to, alebo som sa aspoň snažil nevnímať to, ale bolo to ťažké, keďže sa ma stále niečo vypytovali. A keď sa dozvedeli o Tobiasovi... musel som dýchať viac než zhlboka, aby som sa nerozzúril. Vyjadrili nám svoju sústrasť a vypytovali sa, čo, ako, kde, prečo. Rodičia vedeli, že túto tému nenávidím a tak sa to otec snažil prejsť smiechom, že je to zbytočné o tom teraz hovoriť a kaziť si náladu. To ma štvalo najviac. Ako sa tomu mohol smiať? A že je to zbytočné? Našťastie sa po otcovom pokuse ihneď rozhovorili o svojich zamestnaniach a ja som zas mohol slobodne dýchať. Nie však nadlho.
   Po obede sa ešte ďalej zhovárali a vyzerali byť do toho tak pohrúžení, že si ani len nevšímali naše znechutené, unudené tváre. Napokon Cara vyhlásila: „Prepáčte, ale ja už pôjdem. Nie som typ, ktorý dokáže konverzovať o cene múky, tak ma prosím ospravedlňte. Tayler, ideš?" Jej oči sa do mňa zabodli ako ľadové nože a nemienili zniesť odpor. S úsmevom na perách by ma dovliekla do svojej izby, ak by som ju odmietol. Tak som súhlasil. Ale radšej by som konverzoval na tú absurdnú tému, ktorú tu vytiahli.
   Cara ma vyvliekla schodmi do svojej izby a ja som sa cítil divne, že sa k nej nezakrádam alebo, že sa ona nezakráda ku mne. Bol to pre mňa nezvyk chodiť po cudzom dome bez toho, aby som sa nemusel zakrádať. Vlastne aj v našom som si musel pripomínať, že predsa sa nejdem opiť, tak nemusím našľapovať.
   Taktiež som si to tu viac obzeral a zistil som, že to tu majú celkom pekne zariadené. Všade viseli nejaké obrazy alebo fotky. Na niektorých bola dokonca aj tá jej sestra Sephine. S Carou sa náramne podobali. Hlavne v obliekaní.
   Keď ma doviedla do svojej izby, všimol som si veci, ktoré mi prvýkrát ušli. Tak napríklad nábytok (okrem mne už známej primäkkej postele). Celú izbu mala v tónoch modrej a fialovej. Na niektorých miestach to vyzeralo, akoby chcela vytvoriť ilúziu tmavnúceho oceánu, tak perfektne prechádzali farby jedna do druhej. Na pracovnom stole mala okrem lampy rozložené knihy o kinematike. Na malej úzkej polici boli tiež len samé fyzikálne knihy.
   „Chcem študovať fyziku," povedala mi, keď si všimla môj pohľad. Zvodne sa usmiala. „Fascinujú ma zákony zeme. Ale nie je to to jediné, čomu sa rada venujem." Pozerala na mňa hladným pohľadom a ja som sa mimovoľne pohol smerom ku dverám.
   „Tak to si vyhoď z hlavy," odvrkol som a založil si ruky.
   „Nerob drahoty. Dobre vieš, že sa so mnou vyspíš, tak to teraz nerieš a konaj." Aj by som s ňou spal, ale zastavilo ma zopár vecí: to, aká je dostupná šľapka; dole boli moji rodičia; nepáčila sa mi, a mal som jej plné zuby.
   „Nie," zaprel som jej a otočil sa na odchod. Kaď som vychádzal z jej izby, počul som jemné vrčanie, ale ani ma nenapadlo sa obzrieť a utešovať jej ranenú pýchu.
   Dole som sa zastavil, len aby som sa rozlúčil. Castillových to veľmi mrzelo a rodičia sa na mňa snažili pozerať, akoby boli radi, že som vydržal aspoň toľko. Vyprevadili ma k dverám a ja som šiel rovno domov, kde prvé, čo som urobil, bolo, že som poriadne pozatváral všetky okná.