Odkiaľ ide život

6

Nasledujúce dva týždne som bral ako výzvu. Otcovo správanie ma prinútilo správať sa normálne - jednak som sa bál, že ak ho opäť naštvem, skončím na pohotovosti a tiež sa vo mne s najväčšou pravdepodobnosťou prebudilo moje svedomie, alebo aspoň jeho časť, vyhýbal som sa preto ľuďom ako Cara a s Markom som sa snažil rozprávať.
   Stále začínal svoje sedenia tým, že mi hovoril o mne, lebo ja som doteraz neveril, že by mi mohol nejako zázračne pomôcť zniesť myšlienku, že do tohto sveta nepatrím, lebo to som si od tej autonehody myslel celý čas, a preto som nehovoril o svojich problémoch a pocitoch a on mi len robil repete mojich zážitkov. Na revanš som sa ho spytoval na jeho život. Odpovedal mi prirodzene a bezprostredne a to som potichu oceňoval.
   Zistil som, že má tridsaťštyri rokov. Má manželku, s ktorou sa dal dokopy na vysokej škole, kde ona študovala za doktorku a on za psychiatra. Nemajú deti, ale chcú si aspoň jedno adoptovať. Rád pozerá na baseball, lebo na strednej ho aktívne hrával. Ráno si chodí zabehať desať kilometrov, robí to tak už dvadsať rokov. Vyzná sa vo víne a vie variť lepšie ako jeho žena. Toto povolanie si vybral, lebo preňho je ľudská psychika to isté, čo pre speváka hudba: fascinuje ho, živí a žije s ním.
   "So sekretárkou si rodina?" nedalo mi, keď som tam bol štvrtý raz. Pôsobila rovnako nenápadne ako on a predsa boli obaja nevšední.
   "Áno. Je to moja sestra. Som rád, že s ňou môžem pracovať, je pohodlné pracovať s niekým, koho poznám celý život. Teda aspoň pre mňa," usmial sa a zase na mňa upriamil ten svoj (pre mňa) zastrašujúci pohľad. Slúchadlá som si už dával iba, keď ma nenapadlo, čo sa ho opýtať. Vtedy som ich však nemal pri sebe, nechal som ich ráno doma na stole v jedálni. Schválne. Veril som, že dokážem komunikovať s človekom dlhšie ako pár minút a toto sedenie mi malo slúžiť ako dôkaz. Avšak tá komunikácia mi prišla skôr ako výsluch.
   "Máš ešte ďalších súrodencov?"
   "Ešte mladšieho brata. Študuje v zahraničí za lekára."
   "Máš s ním dobré vzťahy?"
   "Výborné. Každý deň sa rozprávame cez telefón a cez sviatky býva u nás s priateľkou."
   "Ako sa volá?"
   "Jasmine a je veľmi milá. Trochu nudná, ale výborne pečie. Vlastní malú cukráreň v Riverside, ale často jazdí za bratom takže sa jej o podnik stará jej sestra. Tú osobne nepoznám."
   "Myslel som, ako sa volá tvoj brat?" upresnil som svoju otázku.
   "Ah, on sa volá rovnako ako ty."
   V ten deň som viac otázok nekládol.
   V škole to zas vyzeralo nasledovne: každý sa mi vyhýbal, s nikým som sa nerozprával a Margaret sa na mňa sotva pozrela. Ale nevadilo mi to. Nemal som dôvod meniť, čo som sám chcel.
   Jediní ľudia, ktorí mi prejavovali pozornosť, boli učitelia. Každý jeden bol užasnutý z mojich vedomostí. Na hodinách biológie som v poslednom čase prejavoval najlepšie znalosti za celé roky, vzhľadom na fakt, že Settwellová rozoberala kostru človeka do najmenších detailov.
   „No ja žasnem, pán Reddingson. Už po tisíci krát na tejto hodine. Ako to, že na predošlej škole ste z biológie prepadali?" pýtala sa ma. Pritom si ma podrobne prezerala, akoby som bol nejaký nevydarený experiment a nie človek.
   „Viete, zažil som autonehodu, nie mitózu," povedal som drzo. Celá škola vedela, prečo som tu, ale nevedeli všetko, len to, čo sa dalo do všeobecného povedomia. Šepkalo sa: zomrel mu brat – pri autonehode a on bol pri tom.
   Nikto sa neopovážil ani muknúť. Nevedeli totiž, ako správne zareagovať, tak stavili na istotu a mlčali. Settwellová sa však radila do inej kategórie a pristúpila k mojej lavici.
   „Myslíte, že sú vaše reči vtipné, pán Reddingson? Mám takí pocit, že cynizmus nevyučujem, takže v ňom naďalej pokračujte mimo moju triedu. Zoberte si veci a choďte!" A vrátila sa k tabuli. Kým som však odišiel z jej triedy, ešte som stihol odpovedať na jednu jej dotieravú otázku o rebrách. V duchu som sa vyžíval v tom, ako v nej kypí hnev. Zatvoril som dvere a pobral som sa ku svojej skrinke. Cestou som narazil na nejaké dievča. Bolo nízke, ryšavé a vyzeralo ako nejaká zatúlaná prváčka. V rukách zvieralo knihy a na chrbte malo tašku. V tvári vyzeralo bledo, takže asi jej nebolo dobre. Kým ma obišlo, zapotácalo sa a oprelo o stenu. V hrudi som pocítil mravčanie, niečo, ako zlý pocit, či výstrahu a mimovoľne som sa striasol.
   „Si v poriadku?" spýtal som sa a pozoroval ju, ako si to šinie prázdnou chodbou.
   „Nič mi nie je, len sa mi trošku točí hlava," povedalo dievča slabým hlasom a pokračovalo v chôdzi. Naďalej som ju sledoval. A dobre som urobil – odpadla.
   Ozval sa menší rachot, keď jej telo dopadlo na zem do nie práve prirodzenej polohy. Knihy sa rozleteli po dlážke a jediné, čo bolo počuť po páde, bol len zrýchlený nepravidelný dych rozvalenej dievčiny pripomínajúci astmatický záchvat. Ešte som nikdy nič také nezažil a nebol som si istý, ako sa mám zachovať. To dievča muselo mať rodinu, ktorá ju milovala a veci, ktoré rada robila. Mala svoju minulosť a zaslúžila si dosať príležitosť budúcnosti. Nechcel som, aby umrela - a nechcel som, aby ma brali za zodpovedného, ktorí má na svedomí, že to dievča zomrelo, len lebo som nevedel, čo robiť.
   Prvé, čo som urobil bolo, že som vbehol do najbližšej učebne a zalarmoval najbližšieho vyučujúceho – zhodou okolností to bola španielčinárka, ktorá mala isté skúsenosti v tejto oblasti. Okamžite pribehla k dievčaťu a mne prikázala zavolať záchranku. V hrudi mi navierala panika a s absolútnym zdesením som zistil, že nedokážem ani vyťukať správne čísla, čo sa mi tak triasli ruky. Skúšal som to zas a zas, a to dievča medzi tým zrejme chradlo, a tento pocit, táto myšlienka ma roztriasla ešte viac. Odrazu som pocítil, ako mi niekto zobral ruky do dlaní, obzrel som sa - Margaret stála a pozerala na mňa absolútne kľudným a vyrovnaným pohľadom.
   „Dýchaj, Tayler, lebo budú musieť odviezť aj teba." Nadýchol som sa. Raz. Druhý raz. Na tretíkrát som sa jej vďačne zahľadel do očí a s úľavou som zistil, že triaška prestáva. „A teraz volaj," pokynula mi opatrne a jemne, akoby sa bála, že ma najmenší výkyv jej hlasu môže zlomiť. A nebola ďaleko od pravdy. Vízia smrti, hoc človeka, ktorého som vôbec nepoznal, ma desila, nevedel som sa cez ňu preniesť. Myslel som pri tom na to, že aj ona môže mať brata. 
   Nesmie zomrieť. Nič predsa nespravila. V hlave sa mi preháňali podobné myšlienky, keď som volal na pohotovosť. Oznámili mi, že okamžite niekoho pošlú. Medzitým sa dýchanie dievčaťa – jediný presne definovateľný zvuk na chodbe plnej hlasov rôznych študentov –vytratilo. Na chvíľu ho nahradil ostrý kašeľ a zrazu bolo ticho. Dievča sa už ani trochu nehýbalo, učiteľka robila resuscitáciu. Margaret ma objímala a ja som jej to dovolil, lebo inak by som sa bol zosypal.

Keď prišla záchranka, bolo už neskoro. To sme vedeli aj bez ich odborného posudku. Stačilo skúsiť tep a ten to dievča už nemalo. Telo zakryli igelitom a vyniesli zo školy. Študentov poslali do tried, ale vrava neutíchala, učitelia sa nemohli domôcť pozornosti. Mňa si španielčinárka (predstavila sa mi ako Rayomová) zobrala bokom do prvej prázdnej učebne, ktorú našla a pýtala sa ma, ako sa cítim a či som v poriadku, čo som videl a čo sa vlastne stalo. Povedala, že to dievča sa volalo Deborah Coneyová a trpelo častými záchvatmi. Podľa toho, čo hovorila, to znelo, akoby čakala, že to dievča čoskoro umrie. Vraj to mala ťažké a aspoň našla pokoj. Nevedel som, čo na to povedať, ale keďže nehovorím ani keď viem, čo ľuďom povedať, bolo mi to jedno. Proste som mlčal, tak ako vždy.
   Kým som odišiel, povedala mi ešte jednu vetu a tá mi v hlave potom znela ako ozvena. Stále dokola a dokola. Nedalo sa to zastaviť. Nevnímal som udalosť, len jej slová: Nič viac sa urobiť nedalo...
   Pred dverami ma už čakala Margaret, ktorá na mňa spustila novú vlnu otázok o tom, ako sa cítim. Odpovedal som jej úsečne a chladne, no aspoň som nepredstieral, že som v poriadku, lebo v poriadku som nebol už celé veky. Okamžite pochopila, že som sa vrátil k svojim starým návykom a nadvihla obočie.
   „A ako sa vlastne chceš cítiť?" spýtala sa ma a potom odišla. Nechápavo som hľadel na jej vzďaľujúci sa chrbát.
   Keď som šiel ku Markovi na sedenie, cítil som potrebu rozprávať sa, tak ako ešte nikdy v živote. Potreboval som to zo seba nejako dostať a on mi prišiel ako dobrý nápad.
   A tak som si v jeho pracovni sadol do toho hnusného kresla a povedal mu, čo sa stalo v škole a odpovedal som na otázky človeku, ktorý mi ich nepoložil, hovoril som, ako som sa cítil, keď sa to dialo, potom, čo sa to stalo a teraz. A on ma počúval, nezapisoval, neprerušoval ma, nerobil nič, čo by ma iritovalo, dokonca mi ani nič nevyčítal takže som sa na konci svojho monológu cítil o poznanie ľahší a vyrovnanejší. V hlave mi síce stále rezonovali slová slečny Rayomovej, ale zneli tichšie a patrili do úzadia. Nič viac sa urobiť nedalo...
   Keď si Mark uvedomil, že som dohovoril, urobil niečo, čím ma prekvapil: sadol si (keďže zvyčajne ležal) a posunul sa tak, aby som si aj ja mohol sadnúť na pohovku. Na dôvažok ešte poklopkal po voľnom mieste vedľa seba. Prisadol som si. Pohovka bola vážne pohodlnejšia ako to otrasné kreslo.
   A potom urobil ešte jednu absolútne nepochopiteľnú vec: postavil sa, pobral sa k zamknutej skrinke pod južným oknom, odomkol ju a vytiahol odtiaľ fľašku s whisky a jeden pohár. Nalial whisky do polovice pohára, podal mi ho a fľašu vrátil späť na svoje miesto. Počul som cvaknúť zámku.
   „Pi," povedal mi. Nedôverčivo som si ho premeral. Odkedy ponúkajú psychiatri alkohol svojim pacientom. Navyše takým, ktorí ešte nemajú dvadsaťjeden. Aj som sa ho to spýtal. „Vieš," začal a oči upriamil na okno –myslím, že tam hľadal niečo, čo by mu pomohlo urovnať si myšlienky, „chodia ku mne rôzny ľudia s rôznymi psychickými poruchami. Alebo proste ľudia, čo potrebujú pomoc. Niečo ich ničí. Lenže to je hlúposť, čo ich ničí, nie manželstvo, deti, rodičia, práca, ľudia a neviem, čo ešte sú schopní si vymyslieť. Necítia sa vo svojej koži a svet je pre nich ťažké miesto. Sťažujú sa na to a ono a robia veci, ktoré nie sú správne, ale nie preto, že oni nie sú sami sebou. Sú presne tak sami sebou ako som aj ja, aspoň väčšina. Ale ty, ty nie si sám sebou, Tayler. Nie je možné, aby si bol sám sebou, lebo nemáš nič, čo by teba robilo tebou. Všetko a všetkých si zo svojho života odstránil, zabránil si svetu, aby ťa ďalej spoznával. Jediné, čo máš, je opravovanie tvojho auta a hudba. Takže pi, potrebuješ to, inak ťa myšlienka na smrť opäť doženie na psychiatriu. Rozhovor je totižto len časť vyrovnávacieho sa procesu, sú tu aj iné veci, ktoré v takomto čase potrebuješ."
   „A čo ak ja už nikdy nebudem ja, lebo som sám seba stratil?" spýtal som sa a pozorne sa zahľadel na pohár.
   „Tayler, nejde o to, aby si sa našiel, ale aby si našiel niečo a niekoho, kto v tebe prebudí život. Ty ho v sebe zakopávaš a potrebuješ niekoho, kto by ho vyhrabal a niečo, čím by to tá osoba mohla vyhrabať. Príliš sa upínaš na smrť a nevnímaš prítomnosť ako dar, ktorý treba využiť, a to je chyba." Mark sa nepozeral na hodiny, a tak nevedel, že náš čas už vypršal. Pripomenul som mu to, ale zahriakol ma, že to teraz nie je podstatné. Potom bolo chvíľu ticho.
   „Myslím, že mňa už nikdy nikto nevyhrabe," poznamenal som vzápätí a napil sa. Prepálilo mi to hrdlo, ale práve to bolo to, čo som v tom momente potreboval.
   „Nikto nemusí vyhrabať tvoje minulé ja celé, len jeho časť, a potom na tom stavať. Už nikdy nebudeš ten pätnásťročný chalan, ktorý hral futbal a miloval svoju rodinu, ale aj tak ho máš v sebe. Stále cítiš v sebe tú minulosť, proste sa vyvíjaš, hľadáš a objavuješ. Tvoríš sa a tvoria ťa iní. Len musíš chcieť."