Prebudila som sa na chladnom kamennom stole. Bolelo ma celé telo a bola mi zima. Opatrne som sa posadila, ale aj tak mi ostrá bolesť prešla telom. Vykríkla som do ticha. Môj bolestivý krik sa ozýval miestnosťou.
Keď som si na bolesť zvykla, obzrela som sa po miestnosti. Bola prázdna, ale na zemi bola nejaká tekutina. Opatrne som zliezla zo stola, ale moje nohy boli oslabené, takže sa mi podlomili a ja som spadla na zem.
Zaťala som zuby a päste. V ušiach mi hučalo. Pokúsila som sa dostať na nohy, alebo aspoň zaprieť rukami, ale bolo to úplne zbytočné. Cítila som ako mi po tvári sťekajú slzy, ktoré dopadali na chladnú kamennú podlahu. Pohľadom som prebehla miestnosť.
Zdalo sa mi, že tu cítim prítomnosť nejakej neznámej energie. Sama som nevedela rozpoznávať energie, takže som nevedela čo je zač. Oči ma pálili, tak isto ako celé telo. Pohľadom som zablúdila na svoje telo. Veci som mala špinavé a zakrvavené, taktiež na niektorých miestach roztrhané.
Začula som divný zvuk, ktorý má trochu vydesil. Prišlo mi to, ako keby tu niekto dychčal. Ako pes alebo čo. Znova som sa obzrela a moje oči zbadali nejaké stvorenie medzi dverami. Moje srdce strachom bolo snáď ešte rýchlejšie než kedykoľvek predtým a ja som nevedela čo robiť.
Zrazu to stvorenie otočili jednu hlavu mojím smerom. Malo to dve hlavy a mohlo to mať dva metre. Vyzeralo to ako nejaký divoký pes, ale zároveň ako kôň. Desilo ma to. Niečo vo vnútri mňa mi našepkávalo, že ak neukážem slabosť, neublíži mi to, ale môj strach ma prekonal.
Vystrašene som pozorovala, ako sa na mňa otočila aj tá druhá hlava a začalo sa to ku mne pomaly približovať. Telo mi zalial studený pot a ja som od toho divného stvorenia nedokázala odtrhnúť oči.
Vyzeralo to, že je to zranené, ale nedokázala som to spoznať. Momentálne som nedokázala normálne rozmýšľať, pretože moju myseľ ovládal strach a nie normálne myslenie.
"Hej, Ronnie, ukľudni sa! Predsa si nechceš vydesiť pána!" ozval sa ženský hlas z druhej strany. To zviera sa zasravilo. Ak sa to dalo nazvať zviera. Natočila som hlavu za hlasom a pozrela som sa na dievča v mojom veku. Krátke čierne vlasy jej dopadali na plecia a jej modré oči ma pozorovali.
Rúžové pery mala skrútené do úškrnu a ruky založené na prsiach. Mala oblečené modré rifle a čiernu trigovicu, asi o pár čísel väčšiu než používa. Jej pleť bola biela a na nohách mala obyčajné tenisky.
Vyplašene som ju pozorovala a ona zamierila mojím smerom.
"Leroy ťa nechal čakať, to je mi ľúto. Zrejme kôli tomu zomrel a teraz tu bude ako biedna duša, ktorá si bude musieť splniť úlohu." povedala, keď už bola pri mne. Nevedela som o čom hovorí, ničomu som nechápala.
"Zase si zo mňa robíš srandu? Už to nie je vtipné, keď to takto hovoríš každej prekliatej." ozval sa chlapčenský hlas. Očami som vyhľadala toho chlapca. Vyzeral... Zvláštne. Mal biele husté vlasy a oblečený bol v čiernom. Dokonca mal aj plášť. Jeho tyrkysové oči sa smiali a pozorovali to dievča.
"Oh, Leroy, takže žiješ." povedala sarkasticky. Dostala som chuť na nich kričať, dokedy by mi nepovedali o čo konečne ide. Keď už som sa chcela ozvať ja, ten chlapec zamieril mojím smerom a dievča sa ku mne zohlo.
"Si v poriadku, prekliata?" opýtal sa ma ten chalan a obzrel si ma.
"Ty si na práškoch? Nevidíš že ako chudátko vyzerá? Vieš aký ťažký musel byť ten rituál?" odseklo to dievča. Ja som ich iba vytrašene pozorovala. Chlapec sa ku mne zohol a ruku mi priložil na čelo.
"Neboj, potom ti všetko vysvetlíme, teraz spi." boli jeho posledné slová a ja som sa stratila v nekonečnej tme.
