Nepopíšem svoju bolesť

6.

Ona nemôže za to, že je taká. Jednoducho je. Bohužiaľ. Plná bolesti a strachu z budúcnosti, no aj radosti z krásy, ktorú má okolo seba. Miluje svet. Miluje prírodu, len ľudí nie. Príroda vytvára, ľudia ničia. Všetci sa naháňajú za dovolenkami v Chorvátsku, tvrdia ako je tam krásne, no nevšímajú si, že ich mesto plné zelene je o tisíckrát krajšie. Koľko ľudí by vyriešilo svoje bolesti prechádzkou parkom, lesom, či lúkou. Tabletky v tomto smere vôbec nepomáhajú, keďže všetok stres, únava, nevysvetliteľné bolesti, to všetko je z ľudí, ktorí sa vám len snažia zničiť deň. Tí, ktorí tvrdia, že nemajú čas, klamú. Čas predsa nemá nohy na to, aby im utiekol spomedzi prsty. On je. Ľudia, ktorí si pôjdu zabehať do fitka radšej než do lesa, sú blázni. Hlupáci. Štyri steny sú niečo viac, ako milióny krásnych zvukov v lese?

 Keď ma bolí hlava, idem sa prejsť. Síce milujem lesy, parky, stromy a kvety, no nachádzanie nových kútov Dubnice má v sebe predsa len niečo viac. Žijem tu už síce 14 rokov, no nikdy som nevedela, že by sme tu mali také očarujúce miesta na fotenie. Ďalšia moja vášeň. Môj myšlienkový pochod zastavím vo chvíli, keď ma niečo vyruší, ako fotografujem novorozkvitnutý orgován. Cítim, ako mi to niečo duní pri krčnej chrbtici, veľkú bolesť, ktorá nejde zastaviť. Cítim niečo, čo už dávno nie. Myslím že padám. Áno, určite. Mám sucho v ústach a točí sa mi hlava. Cítim, ako sa mi z hrdla vyderie chrapčanie, ktoré malo znamenať tiché "pomoc".  

Niekto ku mne beží. Pýta sa, čo mi je. Ja mu len hovorím, nech zoberie môj foťák, bol priveľmi drahý na to, aby sa teraz rozbil. Samozrejme, veľmi útržkovito. Padám. Neviem kam, no dúfam, že sa rýchlo prebudím.