Ráno som sa zobudila o 6:50. Hh, zase škola. Zas uvidím jeho. Uvidím ako si žije svoj bezproblémový život, uvidím jeho úsmev a on zase neuvidí nič. Neuvidí mňa. Popravde, deň ako každý iný. Musela som si zvyknúť že ja šťastná asi už nikdy nebudem, ale z jednou vecou som sa zmieriť nemohla a to s tou, že ma berie ako keby som neexistovala. Snažím som sa ako môžem, ale on nič. Ignoruje ma. Ničí ma. Zabíja ma. Rúca mi svet, no bohužiaľ on si to neuvedomuje. Nič nechápe, ani to že ja bez neho žiť nechcem a ani nemôžem. Bez neho som len človek bez duše. Nič nemá zmysel keď on tu nie je. No ale už by stačilo. Stačilo by sa toľko rozplívať.
****
Vstala som z postele na ktorej som sedela asi 15minút pokým som rozmýšľala. Šla som tackavím krokom do kúpeľne kde som sa hodila do polostudenej vane. Ako inač, zas som rozmýšľala. Áno, zas to bol Leo ktorý sa mi dostal do hlavy už od prvého pohľadu. Vyšla som z vane lebo času už bolo málo. V uteráku som vbehla do mojej izby kde som v zhone času otvorila skriňu a vytiahla čo mi prišlo pod ruky. Čierne nohavice s roztrhanými kolenami, aby som držala s módou a k tomu čierno tielko s obrovnským čiernym pončom. Dnes to bolo dosť dievčenské no môj vkus, ale času na vyberanie som veľa nemala. Pri dverách som si obula čierne tenisky a zobrala už nachystanú tašku, schmatla longboard a vybrala som sa do školy. Do uší som si dala slúchadká a zaspla ako inač, úplne depresívne pesničky. Veľmi by som si priala byť to malé dievčatko, ktoré nemalo žiadne starosti, hralo sa na piesku a neriešilo chlpacov. Nevedelo aký je tento svet tažký a ako bezcitný ľudia lámu srdcia. Bolo by jej jedno s kým a kde by bolo, ale ja už to malé dievčatko nebudem. Už nikdy nezažijem pocit nevynnosti a život plný radosti. Moje srdce už nikdy nebude také aké predtým, nezničené. Vždy som mala sen že budem ľúbená tak ako ľúbim ja, ale stal sa pravý opak. Nikdy nebude môj, ale ja ja budem jeho. To je jedno že on ma nechce aj tak ja budem chcieť jeho. Nech to dopadne akokoľvek, vždy ostane v mojom srdci.
***
Keď som bola pri škole, zosadla som z longboardu, vybrala som si slúchadká z uší a vošla dnu. Po ceste do triedy som si utrela pár sĺz, ktoré mi cestou zaliali oči. Nahodila som falošný usmev a vošla do triedy. Nemala som nikomu chuť rozprávať čo sa deje, nemala som na to silu. Bola som úplne zničená. Hneď pri dverách ma pozdravilo pár spolužiačok, ktorým som zamávala. Sadla som si do lavice a čakala na prvú hodinu. Sedela som a dusila som sa vlastnými pocitmy, ktoré ma utláčajú už dlhý čas. Sedela som a ľutovala som sa, ako som dopadla. Ale môžem si zato vpodstate sama. Proste sa už musím zo všetkým zmieriť.
Pozerala som pred seba a ani som si neuvedomila že učiteľka už stojí predomnou. V rýchlosti som sa postavila na nohy a prehrabla som si moje strapané vlasy. Myslím že dovedala dobré ráno, tak som si sadla. Ach, hneď prvá hodina je matematika. Niekto vo vedení ma užasné zmýšľanie. Treba mu zato zložiť poklonu. Určite to raz zájdem urobiť. No, ale dosť srandy lebo teraz tu prebieha vážne počítanie rovníc. Keď mám pravdu povedať polka triedy prespala väčšinu hodiny a ja som bola medzi nimi. Zobudila som sa až na zvonenie zvončeka. Vyšla som z triedy, kde ma už čakala Carly. Carly bola moje najlepšia kamarátka a len ona vedela, ako zúvalo ľúbim Lea. Toho úžasného, milého no v skratke dokonalého Lea. Ako už bolo naším zvykom, vybrali sme sa urobiť kolečko po celej škole. Bol to niečo ako každonennu rituál. Nebol deň aby sme sa neprechádzali po škole. Stále som ho hľadala, hľadala som ho stále, nonstop, bezprestania. Musela som ho vidieť, potrebovala som ho cítiť. Musela som vidieť ten jeho krásny úsmev, tie jeho nadherné hnedé oči. Musela som. Bez neho som nič. Bez neho to nie som ja. Bez neho už ani nechcem žiť. Keď sme boli skoro pri jeho triede, srdce mi začalo búštiť, zalial ma pot a začala som sa červenať. Pri každej myšlienke na neho sa začnem červenať. Pri každej myšlienke na neho sa cítim horšie, lebo už teraz viem že ho mať nebudem. Nebudem môcť byť pri ňom, nebudem moc cítiť jeho dotyky a cítiť buchot jeho srdca. V tom náhle vybehol z triedy tak rýchlo, že do mňa nabúral. Ostala som stáť a čakala som na ospravedlnenie ktorého som sa nedočkala. Naozaj, nezáleži mu na mne. Nechce ma, ale ja si s tým zmieriť nedokážem. Ale jednu vec dokážem, budem o neho - o jeho srdce bojovať dokedy budem vládať, pokiaľ sa môj svet nezrúti ešte skôr, ako bude môj.
Ahoj, je tu nová kapitola môjho príbehu. Ak sa nájdu nejaké chyby tak sa ospravedlňujem a určite zanechajte hlas a koment, ak sa vám tento príbeh páči!
Your Sarita
