Stála som stále v strede chodby. Hľadela som na zem a dúfala som že sa Leo vráti a ospravedlní sa. Čakala som tam, ale nič sa nestalo. Ani sa len neotočil či mi nič nie je, ani sa neotočil aby ma videl, no ja som sa otočiť musela. Musela som ho vidieť. Ja by som ho nedokázala obísť bez toho aby som si ho celého nepremerala pohľadom, ale on? On to dokáže. Ubližuje mi tým veľmi, ale veľa starostí si s tým nerobí. S úsmevom na tvári sa prechádza okolo mňa a ja trpím, strácam nádej a pomaly mi život prestáva dávať zmysel. Nechcem žiť. Bez neho NIE. Ach, keby si len na chvíľu uvedomil že ma doháňa na pokraj síl, že ma doháňa k úpadku.
****
Sedela som v triede a pozerala som na tabuľu. Učiteľka akurát vysvetľovala fyziku, ale ja som to absolútne ignorovala. Ach, aké by to bolo keby bol môj? Každy deň by som bola v jeho objatí, cítila by som jeho pery a jeho vôňu. Môj svet by sa zmenil. Všetko by bolo krásne. Opäť by mi všetko dávalo zmysel. Svet by bol krajší, ľudia by bolí lepší a on by bol môj a ja zas jeho. Čierná, ktorá ma doprevádza mojim životom, tú by nahradili jasné farby, moje oči by konečne necítili slzy, ktoré boli každodennou rutinou. No, a teraz už len veľmi dúfať aby sa to stalo skutočnosťou.
Sandy, nebuď hlúpa, nerob si falošné nádeje. Ver že toto sa nikdy nestane!!! Môžeš len snívať, ty niesi dosť dobrá!
Stále sa mi to opakovalo v hlave. Stále mi to ničilo nádej, ktorú som ešte mala a ja som to nemohla dostať z hlavy von. Zafigovala som si to tam, a teraz to nechce odísť, ale spomenula som si stále na jeden deň. Na ten deň kedy sa mi pozrel do očí a na jeho tvári sa zjavil úsmev. Ten deň pre mňa znamenal viac, ako by niekto tipoval. No, ale to bolo prvýkrát a poslednýkrat. Už nikdy sa to nezopakovalo a asi sa ani nikdy nezopakuje. A je to tu zas! Zase depka. Konečne jedná pozitívna vec, ktorá sa aj tak skončí negatívne. U mňa to už je bežné, celý život mám smolu. Nikdy sa nesplnilo to čo som chcela. Vždy si moja KARMA robila čo chcela. Išla si svoje. Ach áno, aj ja verím na karmu! Na tú mocnú karmu, ktorá je vždy a všade. Tú karmu, ktorá vracia len zle ale na dobré ani nepomyslí. No, ale aspoň na ňu veriť môžem. Ona nikdy nezradí, a viem svoje. Keď sme už pri mojom nahovno živote, tak nikdy som nemala ani poriadne kamošky. Nikdy mi nikto neveril. Neverili mi že niečo dokážem. Všetci sa mi začali otáčať chrbtom a to vtedy, keď som ich najviac potrebovala. Neverili mi, ale ja som stále tu a ja to dokážem. Vstanem z popola, ktorý po mne ostal a zvládnem to. Ja "vzlietnem'. Získam aj jeho a všetko bude také aké by podľa mňa malo byť. No, ale osud má asi iné plány s mojim životom. Možno ma dorazí úplne, alebo mi konečne zapraje a budem s ním. Bude to ťažké a to viem už teraz, ale ja to dokážem a tí ktorí mi nikdy neverili ukážem že som silná. Silná ako sa vezme. Veľmi nejem. Nemám chuť jesť. Nemám chuť naozaj na nič. Ale som rada aspoň zato čo mám. Mám pár kamošiek, ktoré pri mne stoja. Síce sa k ním niekedy správam dosť protivne, ale nevymenila by som ich za nič na svete.
***
Škola skončila a ja som sa vybrala domov. Zobrala som si zo skrinky longboard a vyšla som von. Zavalil ma príjemý čerstvý vzduch po 9hodinách zavretých v škole. Pustila som longboard na zem a šla som. Šla som pomaly mestom a potom cez taký menší park. Od školy som domov nemala veľmi ďaleko, ale zase ani najbližšie. Keď som prechádzala cez park uvidela som tam pár Leovích spolužiakov. Sedeli na levičke ale Lea som nemohla nájsť. No v tom momente ako som sa otočila stál za mnou. Nečakala som to a tým, že som bola na longboarde som stratila rovnováhu. Pomaly sa to so mnou začalo nakláňať zo zadu. Už som sa videla na zemi, keď som pocítila ako ma zachytili jeho ruky. Cítila som jeho dotyk, cítila som jeho vôňu. Cítila som ho. Cítila som sa ako v nebi. Bolo to neuveriteľné. Otočila som sa a vprvom rade som sa poďakovala. Síce som urobila jednú veľkú blbosť, ale zobrála som long a zdrhla som. Normálne, utiekla som od neho. Utiekla som domov. Urobila som dosť trápnu chybu. Ako mále decko som odišla preč. Bolo to trápne. Nieee!!! Ďalší trapas už neprežijem.
***
Hodila som na posteľ a v návale hnevu a smútku som sa rozplakala. Nezvládla som to. Ďalšie chyba, ďalšia premarnená šanca. Toto nie!! Toto si neodpustím!! Ako môžem byť taká sprostá?! Zbabrala som tom...Nemala som utiecť, ale nikto mi už čas vrátiť nepomôže. Musím zabudnúť nato čo sa dnes stalo.....
A tom momente som zaspala.
