nudný život školáčky

Vyučko

prvá hodina zbehla celkom rýchlo. matika. niečo sme rysovali, ale ja som si väčšinu hodiny čmárala do zošita. na druhej hodine (anglina) sme mali písomku. mali sme vystupňovať prídavné mená. nebolo to dlhé, len taká päťminútovka. jedno som nevedela vôbec a dve som mala zle vystupňované. ale nerozumiem tomu, anglina je už taká ako slovina. dajú pravidlo a hneď výnimku. a výnimku výnimky. zle som mala slovo ,,easy,, lebo keďže má dve slabiky, stupňovala som ho ,,more easy a the most easy,,. no lenže výnimky sú výnimky. ešte slovo windy som mala zle (tá istá chyba) a nakoniec to bola trojka. no čo, pozajtra máme anglinu znova, tak si opravím. aspoň lepšie ako guľa. keď zazvonilo, vyskočila som z lavice a bežala po chodbe, keď vtom  niekto zvolá moje meno. otočím sa a tam reve môj brat že pani učiteľka mu povedala že zavolá rodičov. prevrátim oči. to aj ja som revala pre každú sprostosť keď som mala toľko rokov??? do ruky mi strká žiacku knižku. ešte ju len otvorím a tam červené more. môj brat je druhák. vlastiveda-3, matematika-4. chápem v sedmičke, ale čo sa dá pokašlať v druhej triede?! a pod tým dlhá poznámka: Tomáš počas hodiny vyhadzoval papierové lietadielka von oknom napriek tomu že bol niekoľko krát napomenutý. cez prestávku to odmietal ísť pozbierať. no nemôžem si pomôcť, rehocem sa na plné hrdlo. nerehoc sa! radšej mi pomôž ako to vysvetlím mame! no ja sa tam zvíjam od smiechu až šmarí žiacku o zem a s plačom odbehne do svojej triedy. jeho problém. nie ja som vyhadzovala lietadielka von oknom. už odbehol do triedy a nechce sa mi tam ísť takže zoberiem jeho žiacku a poberiem sa do svojej triedy. cestou zazvoní. na ďalšiu prestávku mu pôjdem vrátiť žiacku, no teraz si rýchlo vyberiem slovinu. učka už vošla do triedy. neviem nájsť slovinu, prehrabujem sa v taške a hľadám ju. otvorte si zošity.... dolieha ku mne učkin hlas. tak trochu sa zarazím pretože to nie je hlas našej učky. otočím sa a zisťujem, že s najväčšou pravdepodobnosťou budeme mať zastupovanú hodinu. je to tak, učka vraví že máme byť ticho, a bla bla blaaaaaaaaa... pozerám do steny a čakám kedy skončí hodina. dohromady nič nerobíme tak si zložím ruky a ľahnem si na lavicu. vzápätí si vypočujem svoje, že v škole sa nespí a mám dávať pozor. tak si aspoň podopriem bradu a ďalej čumím do blba. pohľadom hypnotizujem hodinky a strašne si prajem aby som vedela pohľadom posunúť tú ručičku. ešte 14 neskutočne dlhých minút. Bea, kamoška s ktorou sedím mi do ruky strčí lístoček na ktorom stojí: ideš dneska po škole do parku??? hej. odpíšem. posuň to ďalej. šepne Bea a posuniem to do lavice pred nami.