slnko presvitá cez žalúzie a vytvára na stene svetelné pruhy. prudko sa posadím. je pol siedmej ráno. dnes je to okej, v pohode stíham. napočudovanie ani nie som unavená. obujem si papuče a odídem do kuchyne. mama je už hore. raňajkuje kávu, ako vždy. vyberiem si z chladničky jogurt. mama ide zobudiť Toma. asi po 20 minútach ho donesie na rukách do kuchyne. Tom sa vzpiera, kričí, hryzie a škrabe. tvrdí, že dnes do školy nejde. určite majú nejakú písomku. ešte pred chvíľou mamu presviedčal že ho bolí brucho, a teraz komicky zahral pád. narieka že ho bolí ruka, že nebude môcť písať, že ju má možno zlomenú a proste všetky možné aj nemožné výhovorky len aby nemusel ísť do školy. je to zábavné pozorovať ako mama zápasí s Tomom. prejdem popri nich do svojej izby a idem sa obliecť. otvorím skriňu a čumím do nej ako puk a neviem čo si mám obliecť. nakoniec vyberiem biele tričko s krátkym rukávom a pásikavé legíny. učešem sa, umyjem, vyčistím si zuby a zbehnem do kuchyne pripraviť si desiatu. nakrájam si jablko, natriem rožok maslom a skôr ako Tom zistí že som zobrala poslednú horalku, vyparím sa z kuchyne. keď vojden do izby, zistím že zošit z občianky leží na stole. zdvihnem ho a strčím do tašky. zbalím si veci a pomaly sa chystám odísť, keď vtom mi zazvoní mobil. ahoj Vanda, tu Bea. ozve sa z telefónu. no to mi došlo že nevolá školník! rozosmejem sa. čo chceš? veď o 15 minút sa vidíme v škole. nechápavo sa pýtam Bei. veď o to práve ide! dnes nejdem do školy. sťahujeme sa do dediny na kraji mesta. veď som ti to včera hovorila. odpovie Bea. úchytkom oka pozriem na hodinky a schmatnem tašku. zbehnem po schodoch a idem na zastávku. sorry nepamätám sa. ale veď dnes je písomka z chémie! od koho budem opisovať??? a prišiel bus, musím končiť. zajtra v škole! ukončím rozhovor. nastúpim do busu a sadnem si vedľa okna. o jednu zastávku ďalej nastúpi Táňa. sadne si vedľa mňa a rozprávame sa. dovolila mi sedieť vedľa nej na chémii, takže môžem opisovať. autobus zastavil pred bránou školy a vonku sa vyhrnul húf detí. s Táňou sa držíme vzadu. prejdeme popri školskom amfiteátri a vojdeme do pavilónu. prejdeme popri dozore a zabočíme do 7.C. v triede je triedna a niečo píše na tabuľu. prejdeme popri nej a zamrmleme niečo ako bré ráno pančelka a podídeme k svojej lavici. úča sa otočí, pretrie si oči a povie: mne sa snáď sníva! Nováková je tu 5 minút pred zvonením! noooo, hej. odpoviem, načo sa Táňa rozrehoce. prvá hodina prebehne hladko. slovina. písali sme si nejakú poučku a zvyšok hodiny mala učiteľka nejaký monológ o slovesnom vide. nudaaaaaaaaaaaaaaa. cez prestávku sme si sadli do kúta. neprešla ani minúta, a už sa do triedy vrútila učiteľka. vyvetrajte si tu, smrdí tu ako v opičinci! s Táňou chytáme záchvat smiechu. keď príde učka do triedy, takmer vždy vieme čo povie. koniec koncov, stále len opakujú to isté:
1. NEBEHAJ, CHOĎ POMALY
2. VYPĽUJ TÚ ŽUVAČKU!
3. NEMIENIM O TOM DISKUTOVAŤ!
4. NAPÍŠEME SI KRATUČKÉ POZNÁMKY...
5. ZAS IDEŠ NESKORO?!
6. ZAVOLÁM TVOJIM RODIČOM!
7. KTO BUDE OPISOVAŤ, DOSTANE PÄŤKU!
8. NEVYRUŠUJTE A BUĎTE TICHO UŽ KONEČNE!
9. JE VEĽKÁ PRESTÁVKA, VŠETCI VON, ZOSTANÚ LEN TÝŽDENNÍCI!
10. VYVETRAJTE SI TU, SMRDÍ TU AKO V OPIČINCI!
a nám hovoria, že máme malú slovnú zásobu....
YOU ARE READING
nudný život školáčky
Randomškolský život 13-ročnej školáčky vie byť poriadna otrava. Hlavne ak máte 7-ročného brata ktorý vie komplikovať život na jednotku.
