Ráno ma už budil môj budík na telefóne. Otvorila som oči a zívla som si. Budík som vypla a zababušila som sa do teplej periny. "Mne sa nechce!„ zhodím zo seba perinu a vstanem. Ako mŕtvola sa vydám do kúpeľne a začnem vykonávať svoje potreby. Keď som hotová vyjdem von a narazím do mojej babky.
"Pozor, čo si taká z rána? Mala by si sa usmievať..„ vraví mi a na tvári má úsmev, čo je čudné.
"Prepáč. Uhm, ty sa usmievaš? Od kedy?„ pozriem na ňu podozrievavo.
"Nemôžem mať dobrú náladu? Volala som ti otcovi, očakáva ťa neboj.„ usmeje sa na mňa.
"On ma očakáva?„ vypúlim prekvapivo oči. "Ja že ma nechce ani vidieť..„ vzdychnem.
"Ale chcel. Len nebola dobrá doba.. Skoro nikdy.„ vzdychne a mierne sa pousmeje.
"Tak to je super len A..„ chystám sa jej vysloviť meno ale objíme ma.
"Šš, ono to tak asi malo byť.. Teraz bež sa pobaliť, inak zmeškáš autobus..„ pustí ma a odkráča dole do kuchyne.
Sledujem ju a ako odíde, odídem aj ja do svojej izby. Zohnem sa a spoza postele vytiahnem svoj kufor. Otvorím ho a podídem ku skrinke. Otvorím ju a všetky veci si zbalím do kufra. Svoje knižky a skicár tiež. Keď som hotová, odkráčam ťahajúc svoj kufor do kuchyne. "Snáď sa uvidíme.„ objímem babku. Ona mi dá pusu na čelo.
"Keby nie.. Buď sama sebou.. Buď hrdou Argentovou!„ usmeje sa a ja ju pustím. Odkráčam si to ku dverám, obujem si topánočky a oblečiem svoj kabát.
"Zbohom..„ vyroním slzičku a mávnem na babku. Zamáva mi späť a ja už zmiznem preč. Nie že by mi to tu chýbalo ale mám strach z toho čo ma čaká. Čo budem robiť bez Allison? Môj otec ma príjme? Ako budú reagovať v škole? Nájdem si kamarátov? Budem vedieť bojovať za svoj život a i za život každého jedného človeka? Vydala som sa so svojim kufrom ruke ku autobusovej zastávke blízko nášho domu. V hlave som mala samé myšlienky. Kufor som za sebou ťahala a obzerala som sa na všetky strany. Na tvári som mala kamenný výraz a obzerala sa tak na všetkých naokolo.
"Kde je ten bus?„ zašomrala som a zastala som si do zastávky. Vedľa seba som si povšimla divnú osobu, vysokú a mohla mať tak približne tridsať? Netušila som. Jeho pohľad ma zabíjal. Radšej som sa odvrátila a hľadela na cestu, ktorou má dôjsť autobus. Postávam a stále nedočkavo sledujem svoje hodinky, presnejšie čas.
"Už zase to meškanie...„ zamrmlem si pre seba. Keď sa chystám dupnúť nohou, všimnem si autobus a vyrovnám sa. Keď konečne zastane, nastúpim a sebou vtiahnem kufor.
"Beacon Hills.„ vypýtam si lístok a z vrecka vytiahnem peňaženku. Zaplatím si lístok a kufor potiahnem celkovo dozadu. Sadnem si ku oknu a kufor položím na zem vedľa seba. Vytiahnem z nej telefón so slúchadlami a pozriem na osobu, ktorá nastúpila až na druhej zastávke. Je celá v čiernom a nevidno jej do tváre. Z jeho pohľadu by ma ako keby prešiel mráz po chrbte. Nasadím si slúchadlá a pustím hudbu. Očká odvrátim a zakloním hlavu dozadu. Zavriem oči a pomaly začnem zaspávať, pričom si v tichosti pohmkávam pieseň, ktorá mi hrá v ušiach...
