Môj Život, Moje Rozhodnutie

Niečo je inak

Ešte v ten den/ večer sme si spolu s Viki písali, dokonca sme si písali až do 3 rána. Potom ako hodinky ukazovali 03:10 som sa jej ospravedlnila že som unavená a šla som si ľahnúť. Stihli sme si ešte dohodnúť už v podstate na dnes stretnutie.

Spala som až do 12:00, vtedy mi začal pípať mobil. Zaujímavé bolo že som mala od Viki asi 30 správ no ja som ich nepočula. Zavolala som jej a ospravedlnila sa že som nepočula mobil, o necelú pol hodinu som sa s ňou mala stretnúť a ja som bola len v pyžame. Okamžite som vbehla do kúpeľne, umyla si zuby, nejako zo seba urobila človeka a obliekla som sa. Mala som na sebe kratasi a dlhé biele tričko, neobliekala som sa nejako elegantne a ani veľmi dievčensky jednoducho to nieje môj štýl obliekania.

Z domu som vyrazila okolo 12:40. "Do frasa zase meškám" pomyslela som si a pridala do kroku, mali sme sa stretnúť v parku ktorý bol neďaleko od nášho domu takže som to nemala až tak ďaleko. Keď som dorazila na miesto Viki ma objala zo slovami "zase meškáš!" Veľmi dobre som vedela že meškám no ja som skoro nikdy neprišla na čas.

Chvíľu sme sedeli na lavičke a potom sme si dali zmrzlinu, ja som si dala cookies a yogurt, bola vynikajúca. Po zmrzline sme sa začali prechádzať po parku. Bolo to veľmi pekné pretože po dlhom čase sme sa rozprávali. Jedna vec ma zarazila, stále keď sa ku mne naklonila a cítila som jej nádhernú vôňu sa mi srdce rozbúchalo rýchlejšie ako najrýchlejší vlak na svete. Bola som úplne mimo z toho aké mala krátke nohavice a ako jej bolo vidno jej úžasné nohy.

Možno sa mi páči, možno som sa do nej zaľúbila, možno je všetko inak...